Prečo na Slovensku NEBYŤ hudobníkom?

Už dlhšie som chcel napísať niečo na túto tému, ako ošľahaný hudobný fanúšik, muzikant a fanatik, ktorý sa z času na čas ocitne v osídlach frustrácie z nenaplniteľnosti jeho bytia (ale inak som pozitívny). Úvodný bullshit máme za sebou, tak teda k veci.

Keď som vo veku 15 rokov začal hrať na gitaru, bolo to z dvoch dôvodov. Chcel som pochopiť hudbu, ktorú hrali moje vtedajšie idoly, ale hlavným dôvodom aj tak boli dievčatá. Tajne som dúfal, že s gitarou v ruke nejakú zbalím. To sa nielen, že nestalo, ale, a ruku na srdce, nikdy som sa o to ani nepokúšal. V hudbe som totiž už čoskoro našiel niečo omnoho viac, otvoril sa mi úplne nový svet, ktorý môj život nenávratne poznamenal (dodnes sa neviem rozhodnúť, či pozitívne alebo negatívne). Netrvalo dlho a už sa konali prvé „džemy“ a stretnutia s kamarátmi a spolužiakmi, ktorí hrali na nejaký nástroj. Podobných ľudí nájdete často na koncertoch v hudobných kluboch a s takými ľuďmi sa vždy rád zapojím do konverzácie. Ak si hudobný fanúšik, rád si zabrnkáš na gitare (alebo mandolíne a pod.), niečo pospievaš a na táborákoch vieš zahviezdiť, dobre ti radím, nechoď ďalej. Zostaň v hudobnom vývoji na tomto mieste, bude ti dobre a ja ti budem závidieť . A aby som nikoho nediskriminoval, ak sa rád doma hráš so samplami alebo si len tak zarapuješ, kľudne sa s tým predveď kamarátom, ale ďalej uvažuj s triezvou hlavou. Lebo potom je to už na vlastné riziko...

Ja som vstúpil do kapely. Do normálnej fungujúcej kapely, ktorá potrebovala začať odznova a chcela preraziť s vlastnou hudbou. A odtiaľ to už nie je zábavka, ale neplatený job (niečo ako internship, ale nemôžem si to dať do životopisu). Nedostať zaplatené je jedna vec, potrebovať peniaze na fungovanie kapely je vec druhá. A kapela ide dosť do peňazí: nástroje, aparatúra, skúšobňa, benzín, auto (šťastnejší dodávka), alkohol, drogy, prostitútky, čokoládová fontána. A kým sme pri téme financií: zaplatené tak skoro veru človek nedostane. Každý by najradšej všetko zadarmo, tí súdnejší ponúknu cesťák a pivo, ale na začiatku fakt netreba veľa očakávať. Navyše o každý stupienok prebieha obrovský boj. Vždy sa nájde nejaká partička mladíkov z blízkej dediny, čo zahrajú Kabát iba za to pivo. Osobne konkurenciu vítam, je to podobné prírodnej selekcii, najsilnejší zažiari. Navyše, čím lepší umelci sa pohybujú na scéne, tým vyššie je nastavená laťka a v konečnom dôsledku to pomôže každému.

Lenže problém spočíva v tom, že (nielen) na Slovensku je hudobná scéna preplnená amatérmi bez vízie, kópiami a kadejakými inými srandistami. Ak ich beriem ako osoby, nič proti nim nemám. Ale oni sú jeden z najhlavnejších problémov hudobnej scény a ten problém sa volá NEDOSTATOK SEBAREFLEXIE. Podľa mojich výpočtov v Petržalke žije 200 000 rapperov, medzi vysokoškolákmi sa sformovalo 230 indie rockových kapiel, zvyšok Slovenska je sužovaný armádou neo-punk-rockových úderiek zo strednej školy, heavymetalistami alebo gitarovým pop rockom so ženským spevom. A všetci sú rovnakí, nevyzreté kópie slávnejších predchodcov, bez vlastného zvuku, odfláknuté aranžmá a často aj hudba, žiadna originálna myšlienka, nulový experiment. Ale každému z nich som dal šancu, vypočul som si ich hudbu, zvážil, či majú šancu. Väčšina nemá, ale kritika je pre nich neprijateľná, lebo viď. nedostatok sebareflexie. V takomto prostredí bez nedostatku úprimnej spätnej väzby vzniká pretlak, ktorý v konečnom dôsledku odrádza ľudí chodiť na koncerty (ale o tom možno inokedy). V skratke to znamená, že jedla je málo, ale hladných krkov je veľa. A to si uvedomujú aj organizátori a ľudia na vyšších miestach v biznise, takže sa všetko opäť vracia k známostiam, ktoré jednoducho treba zháňať.

Ďalšou z dôležitých vecí, ktoré stratíte je čas. Kým vaši vrstovníci budú chodiť po brigádach, mať frajerky, prácu a peniaze, ty budeš musieť byť v skúšobni a makať. Samozrejme, až tak zlé to nie je , ale flákačov, ktorým skutočná robota na hudbe nevonia, som už spomenul vyššie. Človek navyše bude musieť získať mnoho znalostí, ktoré by inak nepotreboval, práca so zvukom, videom, nejaký ten fotošop (aby si plagáty nerobil v Skicári, vole). Základy manažmentu tiež nie sú na zahodenie, obzvľášť pri vybavovaní koncertov a promo aktivitách. To všetko z Vás však nakoniec robí lepšieho človeka.
V tomto blogu zďaleka nestihnem, a ani nechcem objasniť všetko. Tiež nechcem, aby tento blog vyznel trpko, jedná sa iba o triezvy a samozrejme sčasti subjektívny pohľad na danú tématiku. Čo som vlastne chcel povedať je, chlapci a dievčatá, majte sebareflexiu, rozmýšľajte, dávajte si reálne ciele a nepreceňujte sa. Venovať čas muzikantskému remeslu je beh na dlhé dlhé trate a lepšie je tým nestrácať čas, ak si človek nie je istý. Ja napriek všetkému svoje rozhodnutie neľutujem. Hudba ma v živote uspokojuje a upokojuje, spoznal som vďaka nej super ľudí, šiel na miesta, na ktoré by ma za iných okolností nikdy nenapadlo ísť (pozerám sa na Vás Hontianske Tesáre) a mám kapelu, ktorú beriem ako svoju rodinu a manželku . A aj napriek všetkým prekážkam, pádom a zakopnutiam idem pomaly ďalej. Lebo stále chcem.

Vám ostatným len prajem, aby ste v živote počuli veľa dobrej hudby podľa vášho gusta a tiež Vás žiadam, ľudia, choďte na koncerty, pre vás je to pár eur, pre niekoho je to na nezaplatenie. A tiež neignorujte tých svojich známych, ktorí sú v nejakom hudobnom projekte. Pochváľte ich alebo im skúste povedať, čo robia zle. A predstavte si, tentokrát likeom alebo komentárom možno aj dokážete vyliečiť pomyselnú rakovinu. A my Vám zato zahráme pesničku

P.S: nebudem pokrytec, ak si spravím menšie promo. Zároveň aspoň z prvej ruky viete, kto že to tu kritizuje a čo má za sebou. Kritika je samozrejme vítaná

 Úvaha

1 0 0 0 1

Komentuj

8 komentov k blogu