Myslel som, že ma niekto ponoril do lávy, alebo niečoho horšieho. Telo som mal v jednom ohni a jediné, čo môj mozog dokázal vyprodukovať, bolo pár zmätených obrazov. Striedali sa ruky, ruky z plameňa, šiahajúce po mne. Chceli mi vydriapať oči. Kĺzali po tele a škrabali kde mohli. Zvíjal som sa v mučivých bolestiach, variac v roztavenom železe. Chcel som aby to skončilo, aby prestali, ale vždy keď som sa vynoril, tak ma potopili hlbšie a dostať sa na povrch bolo čoraz ťažšie. Sťahovalo ma ku dnu, najprv pomaly, potom rýchlo. A čoraz rýchlejšie. A padal som. Do bezodnej priepasti. Zužovala sa. Na konci som videl červené svetlo. Padal som do samých hlbín zeme, do najčiernejších predstáv, do sveta bez radosti, svetla, do sveta falošnej rozkoše – do pekla.

Čakali tam na mňa. S kopijami. Čerti vysokí ako stromy, s kostlivými lebkami, oblečení do potrhanej kože, ktorá ledva halila ich čiernočierne vnútro. Hľadeli bez milosti prázdnymi očnými jamkami. Nie, už nie, už nebudem! Kričal som na nich. Jeden z nich na mňa zasyčal, napriahol sa s kopijou a vrazil ju do mňa. Kopija prešla cez telo ako maslom. Fyzická bolesť však bola nič oproti psychickej. Týrali ma. Tak dlho, ako sa im to páčilo a ešte aj potom. Trhali mi dušu kúsok po kúsku a jedli ju. Žuli ju svojimi lebkami, s pokazenými zubami, kým nebola dostatočne natrávená. Prehĺtli kúsky mojej duše a pokračovali. Zvrátená hostina neprestávala ani keď zo mňa nemali čo odrhnúť. Už som nemal ani telesnú schránku. Bol som len lebka. Lebka so sklenenými očami a eradikovaným telom. Niet možnosť návratu. Mal som sa stať jedným z nich. Ostal mi len rozum, bez duše, bez citov, bez života. Zatvoril som oči a pripravoval sa na finálnu transformáciu. Nemyslel som. Roztrhajte ma ako ste to spravili už stokrát. Vezmite si ma!

V momente ako som to vykríkol, som znova pocítil bolesť. Duševnú. Ohromný smútok, strach, všetky nestráviteľné emócie. A znova. Pred zaslzenými očami sa mi objavila ruka. Priehľadná, stvorená zo svetla. Chytila ma za dušu a ťahala preč. Ťahala ju na pokojné miesto a ja som sa nechal viesť. Poznal som to miesto. Priviedla ma sem už mnohokrát. Prišla Ona. Znova. Miloval som ju. Tak ako ona mňa. Ďakoval som bohu, že existuje...

Venované... jej

 Blog
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
stenatko  22. 1. 2011 20:54
Je to ozaj len vymyslené?
2 
fotka
antifunebracka  6. 3. 2011 03:45
neviem, co beries, ale daj mi z toho trochu☺
3 
fotka
montanalegal  19. 8. 2013 15:21
jeej dobreee
4 
fotka
trishe  26. 8. 2013 17:03
Tiež by som rada vedela..
Napíš svoj komentár