Červený zakladač...

Keď som pred štyrmi rokmi začala študovať na výške všetko bola nočná mora. Ten pocit neopadol do dňa presne pred tromi týždňami, keď som šla na opravný zápočtový test z predmetu, ktorý som mala zapísaný druhý krát a keby ten test nenapíšem, tak ma vyrazia. Ten deň som tak neoficiálne vymazala z dejín ľudstva, aspoň teda jeho polovicu... Vtedy to tak na mňa spadlo, že sa tu trápim už štvrtý rok, zbieram opravné skúšky ako nálepky do albumu a za Ečka som ochotná pripraviť obetu pohanským bohom. Lebo veď čo tam po všetkých tých "ja to nedokážem" a "toto nie je pre mňa", keď ste tomu venovali toľko času, rodičia investovali toľko peňazí a už ste aj odovzdali bakalárku.

Ten test som napísala.

A materiály na štátnice naplnili jeden stredne veľký červený zakladač. Nemôžem sa dočkať tej chvíle, kedy ten zakladač aj so všetkými automatmi, matematickou analýzou, protivnou algebrou, inou matikou, operačnými systémami, programovaním, softwérovým inžinierstvom, ekonómiou, manažmentom a modelovaním a inými hovadinami, vyšmarím do koša.

Joi! Šetri lesy!

Áno viem, možno by som niekomu mala tie poznámky venovať. Lenže zastávam názor, že si nejaké zadosťučinenie zaslúžim. Zaslúžim si ten šanón vyhodiť alebo podpáliť alebo sa ho zbaviť akýmkoľvek deštrukčným spôsobom, akým uznám za vhodné. Pretože som sa dopracovala až k titulu.

Aby som bola presná, nie som študijný typ. Keď som bola tretiačka, mala som veľký problém s vybranými slovami. Vlastne ani nie s nimi ako so spôsobom ich učenia. Pani učiteľka totiž trvala na tom, že ich musíme vedieť všetky vymenovať. Spamäti. Od každého písmenka. Som si takmer istá, že väčšina z vás zažila niečo podobné a to nie len v tej chvíli, ale prierezom celého štúdia, nech už to bolo kdekoľvek. Stále sa pýtam na čo? Odmietla som sa to učiť, nie takto. Nie zbytočne. A hoci som bola veľmi tvrdohlavé dieťa, tak z tohto slovného spojenia je tým dôležitejším slovom to dieťa. A tak som musela sedieť doma na kuchynskej linke a dookola tie slová opakovať.

Keď som potom zistila, že takmer každá štátnicová otázka v osudnom červenom zakladači, sa skladá z odrážok, v ktorých sú ďalšie a ďalšie podskupiny odrážok, začala som mať pocit, že to v žiadnom prípade nemôže ísť. To nemôže nijak dopadnúť. Aby ste vedeli tak istá skupina testov (testovanie softwéru) sa delí na triedy ekvivalencie podľa toho, čo testujú. Tých tried ekvivalencie je osemnásť. Vážne, pre mňa je to ako peklo. Demotivujúce peklo, kde si na vás všetci ukazujú prstom a smejú sa vám, že to nikdy nedokážete. Pretože ja až priveľmi dobre viem, že neexistuje žiadny paralelný vesmír, v ktorom by som sa to dokázala naučiť. Pretože takto môj mozog proste nefunguje. A bodka.

Nie, nevedela som všetky otázky. Nevedela som dokonca ani všetky predmety. Bola som trochu v obraze, o čom som vedela, že nebude stačiť, pretože keď dôjde na lámanie chleba, tak sa zo mňa skúšajúci pokúsi vytrieskať nejakú definíciu alebo zoznam alebo čokoľvek.

A viete čo?

Pokúsil sa. A neuspel. Ale to nevadí, pretože viem nakresliť čo znamená limita, chápem princíp testovania a celkom mylne si myslím že Blank symbol na Turingovom stroji je daný výrobcom.

"A vy poznáte nejakého výrobcu Turingových strojov?"

"Ja osobne nie..."

Dôležité je, že som to nevzdala. A uspela. A v piatok idem na zápis do magisterského štúdia. Aj keď neviem, či náhodou nerobím najväčšiu chybu môjho života, ale tak nah, nejak bude. Nakoniec vždy nejak bolo...

Sýty syn sypal sýkorkám a sysľom za sychráveho počasia sypký syr...

 Pseudoblog

2 1 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu