„Cate? Máme pauzu.“ Počula som mamin hlas, s časti dúfajúci, že ma nezobudí. Nezobudil, bola som už v stave plného vedomia. Len sa mi nechcelo otvoriť oči. Nakoniec som ich však otvorila a zistila že sme na pol ceste do cieľa. Otec to vždy vzal na jeden šup len s jednou prestávkou, ktorá bola určená psovi aby sa vybehal. Samozrejme už behal vonku a naháňal úbohé holuby. „Som hore mami, idem si kúpiť niečo pod zub a na pitie. A skočím aj na toaletu. Dáš mi nejaké peniaze?“
„Jasné, nech sa páči.“
„Dík mami, hneď sa vrátim.“ Povedala som a vzala si peniaze od mamky. Vytrepala som sa z auta a poriadne sa natiahla. Tie tri hodiny cesty som bola skrútená v aute, takže niet sa čo diviť, že ma bolel každý kúsok tela. Obzrela som si miesto našej prestávky. Boli sme na neveľkom parkovisku. Poniže stála reštaurácia a oproti bola benzínová pumpa. Zišla som k reštaurácii a vošla do toaliet. Bolo tam čisto. Zrkadlu som sa radšej vyhla. Nemienila som sa upravovať ešte ma čakajú ďalšie štyri hodiny, tak načo sa trápiť. Potom som si išla pozrieť čo si dám na obed. Mojou obeťou sa stali chutne vyzerajúce batôžteky s čokoládovou náplňou. K tomu som si kúpila džús. Bola tam divne zazerajúca predavačka, tak som jej venovala kyslý úsmev a rýchlo sa odtiaľ pratala. Oprela som sa o auto a vychutnávala si pár slnečných lúčov. Za chvíľu mi už nebudú vyhovovať. Bola som len šťastná za klimatizáciu v aute. Nevedela by som si bez nej predstaviť sedemhodinovú cestu v lete na pravé poludnie. Samozrejme mohli sme ísť v noci, ale mali sme tú klímu tak načo sa trápiť a vstávať skoro. Po chvíli ma to slnko začalo nudiť. Najradšej by som si sadla za notebook a písala si s Edwardom. Zahnala som tú myšlienku. Posúrila som rodičov nech už ideme. Druhú časť cesty som si viac užila pozorovala som rýchlo sa mihajúce domčeky a radšej neskúšala zábavku toho psa z Dr. Dolittlea, čo pozeral na čiary na ceste, po mojom „obede“ by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Obloha bola jasná až na pár oblakov za horizontom a tie, ktoré práve zakrývali slnko.
Z úsmevom som si spomenula na našu minuloročnú cestu, kedy pršalo a za nami bola obrovská búrka. Pršalo aj za odchodu. Rodičia silou mocou chceli ostať doma no ja som tvrdila, že u nás na chate bude pekne. Tak sa mi teda podvolili a išli sme. Celou cestou nadávali, samozrejme slušne berúc ohľad na to, že majú v aute neplnoletú dcéru. Keď sme tam však došli museli sa mi ospravedlniť, čo som brala s poznámkami: „To je v pohode, to sa stáva, niekedy mám holt pravdu.“ Vo vnútri som si gratulovala. Bolo krásne a jasno.
Vrátila som sa do prítomnosti. Teraz sme mali pekne celý čas. Len som dúfala, že to nebude presne naopak. Pozrela som sa znovu na oblohu a dúfala, že nie. Chvíľu som dobiedzala Berdiho, až kým mi otec príkrym hlasom nepovedal dosť. Berdi začal na mňa vrčať a brechať, iba zo žartu, ale aj tak to nie je nič príjemné pre šoférovu pozornosť. Vrhla som na Berdiho vražedný pohľad. Musel ma tak zradiť? To bolelo. Zasmiala som sa a poškrabala ho za uchom a na brušku, to mal veľmi rád.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
28. 12.decembra 2014 21:38
som velmi rad, ze uz nepises, ak mam byt uprimny inak ako vyzera 7-hodinova cesta na prave poludnie? to ste isli po rovniku?
Napíš svoj komentár