Ľahla si do postele. Všade vládla tma, len z ulice jej do izby prenikalo svetlo z pouličnej lampy. Zavrela oči a modlila sa. Nakoniec sa otočila na bok a snažila sa zaspať, no nevedela. Možno som taká unavená, že ani spať neviem, pomyslela si. Začala rozmýšľať a sen jej zmizol z očí. Počúvala ako jej otec chrápe a ako jej mamka potichu odfukuje. Obidvom sa určite sníva niečo pekné, myslela si. Nato začula buchnutie. Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Dych sa jej zastavil a stiahlo jej hrdlo. Ostala nepohnuto ležať. No tak, to len vypadla fľaša zo smetiaka, nikto sa k nám nevlámal a nikto nás nepodreže, hovorila si a presviedčala sa. Pozorne počúvala. Bola si istá, že by počula aj spadnutie listu na trávu. Nepočula nič len pravidelné chrápanie. Dovolila si vydýchnuť. Srdce jej však stále búšilo ako o preteky. Och, pozeráš priveľa kriminálok, Martina, povedala si znovu a zavrela doteraz dokorán otvorené oči.
No, síce Martina pozerala veľa kriminálok, dnes sa mýlila. Dnes to nebol prievan, nebol to vánok, nebola to gravitácia, bol to človek. Bol to človek túžiaci po jej mladej krvi. Gabon prerezal laserom okno a vošiel do bytu nič netušiacej rodiny. Sledoval lekárku až sem. Sledoval ako vystúpila z malého auta a vošla do prvej brány. Sledoval ju ako fajčí na prízemí pri otvorenom okne. Potešil sa. Doteraz si vyberal obete, buď z domov, alebo podľa toho, ktorí bývali na prízemí. Nikdy sa nerozhodol pre vraždu pri pohľade na niekoho. Vždy to bolo miesto, nie človek, čo rozhodovalo. Ak by býval na piatom poschodí, čo z o toho? Tam sa dostane ťažšie ako do prízemného bytu, viac svedkov, väčšia možnosť chytiť vás. No dnes Gabonovi prialo šťastie. Dnes si vybral mladých ľudí na prízemí. Pomädlil si ruky. No spravil chybu. V kuchyni narazil na sáčik so smetím, z ktorého niečo vypadlo s veľkým rachotom. Zatajil dych. Načúval či sa niečo nezmenilo. Nezdalo sa mu. A tak pokračoval. Privrel oči aby si zvykol na tmu. Potom ich otvoril a videl rovnako dobre ako mačka. Z opaska vytiahol veľký nôž. Všetko robil s vrodenou tichosťou a šikovnosťou. Nie nadarmo robil vojaka. Už tam sa vyžíval v zabíjaní. Prešiel cez kuchyňu so zbraňou v ruke a dostal sa do predsiene. Vedel, že nemajú žiadneho psa, pozoroval ich, nešli na prechádzku. No nemohol vedieť či nemajú iné zvieratá. Zistil, že nemali. Žiaden nevítaný obyvateľ bytu ho neprezradil. Už raz mu to skoro prekazila hlúpa mačka.
Martina počúvala a nič nepočula. Stále však bdela. Nevedela zaspať. Odkedy spadol pohár, cítila sa nesvoja, no nech sa snažila ako chcela nepočula žiadne kroky. Párkrát sa jej zazdalo, že niečo počula ale bolo to tak tiché, že to mohol byť prievan...
Zatiaľ Gabon postupoval k spálni. Vedel, že tu žije aj mladé dievča, lekárkina dcéra. Zastavil sa a rozhodoval sa, či si nevychutná najprv dievča. Keď prechádzal cez obývačku stúpil na vŕzgavú podlahu. Urobil chybu, že zdvihol nohu a podlaha ešte viac zavŕzgala. Toto vojaci nerobia, nadával si.
Martina skoro vyletela z kože. Srdce jej búšilo a bola si istá, že niekto je v byte. Bol v obývačke a práve stúpil na neopravenú podlahu. Telo jej zmrzlo a oblial ju pot. Vedela, že by mala niečo spraviť, že by mala zažať svetlá, že by mala zobudiť rodičov, že by mala kričať, zavolať políciu, no telo jej stuhlo a nevedela sa pohnúť. Mala pocit, že srdce jej vyletí z hrude, dlane mala mokré a hrdlo vysušené. Mohla byť aj rovno mŕtva, neodkázala zo seba vydať hláska ani sa pohnúť.
Gabon opäť nastražil uši a opäť nepočul nič nezvyčajné. Bol nahnevaný, zúril. Dnes spravil už druhú chybu. A noc predtým ďalšiu.
Martina sa snažila. Naozaj. Rozdýchala triašku ktorá jej prešla telom. Povedala si, že najlepšie bude zažať tie svetlá. Potichu ako dokázala sa odkryla. Ruky sa jej triasli. Napadla jej šialená myšlienka. „ZLODEJ!“ zakričala na plné hrdlo, vyrútila sa k vypínaču a zažala svetlo. Oslepilo ju. Znovu zakričala. To už boli rodičia hore. Vyskočili z postelí ako zelektrizovaný a bežali k nej. Zahrnuli ju otázkami.
Gabon skoro dostal infarkt, keď to dievčisko zjačalo. Potom ho skoro rozhodilo od hnevu. Nadával ako pohan. Rozbehol sa najkratšou cestou k oknu, ktorým prišiel a vyskočil z neho na tvrdú zem a bežal do úkrytu, odkiaľ pozoroval celý večer kuchynské okno. Stále nadával. Prisahal, že to dievča zaplatí. Nechápal ako to, že ju nepočul, určite spala, prečo hneď nekričala? Bol zúrivý, ale stále vedel rozmýšľať čisto. Nechápal prečo nezačala kričať hneď keď stúpil na tú posratú dlážku, keď zhodil pohár. Takto ho vystavila nebezpečenstvu, že ho objavia v byte, musel by čeliť mužovi, žene a dieťaťu. Preňho to síce nebol problém, bol vojak a oni obyčajní civili, ale bál sa, že by mal iné zrania, ktoré by ho prezradili, takto chodil v podstate nenápadne. Stále sa mu z úst hrnuli tiché nadávky a kliatby. Tá malá čarodejnica, hovoril si, tá čarodejnica....
Rodičia na naliehanie svojej dcéry prehľadali byt a zistili, že v kuchynskom okne je diera. Zavolali policajtov, ktorí urobili všetky opatrenia, zozbierali neexistujúce odtlačky, vypočuli obyvateľov domácnosti a zhodnotili to ako nevydarenú lúpež. Odišli ešte v noci a nechali rodinu bez ochrany. Bez ochrany pred besniacim vrahom, ktorý sa chcel stoj čo stoj pozerať ako z mladej dievčiny uniká život.
Tentoraz nebol príjemne nervózny z pocitu blízkeho opojenia červenou tekutinou. Teraz nešiel ako alkoholik za vínom, nie. Teraz šiel ako vrah, ktorý má nevybavené účty.
Vnikol do bytu tou istou cestou, nikto ju nijako nezabezpečil.
Všetci verili, že sa už nevráti. Unavení rodičia sa vrátili do postelí. Odkrútili si nekonečné otázky polície a chceli spať, zajtra ich čaká rovnako náročný deň ako dnešný, ak nie ťažší, hovorili si. Iba Martina nedokázala zažmúriť oka. Z ohľadu na rodičov zhasla svetlo.
Gabon profesionálne bez najmenšieho zaváhania, bez zľutovania, bez chybičky prenikol do bytu, preplížil sa cez všetky izby až k dievčaťu, ktoré mu ostalo vydané napospas.
Nepočula ho vojsť, nepočula korky, no aj tak bola vystrašená. Vedela, že sa vráti, vedela to. Nedýchala, nehýbala sa, jediné známky života prezrádzalo iba divo búšiace srdce v jej hrudi, čo znelo ako hromy. Videla postavu ako vošla do jej izby. Prižmúrila oči aby nevidel, že je hore, a možno to videl, ale bolo jej to jedno. Chcela mu ublížiť, veľmi, ale bála sa. Tak strašne sa bála, ako prvý a posledný raz v živote. Mala studené telo, ktoré mala úplne spotené. V duchu sa smiala nad týmto paradoxom. V ruke držala malý, ale podľa nej účinný nástroj. Nevedela, či ho použije, nevedela či ho bude vedieť použiť, ale myslela si, že v rozhodujúcej chvíli sa rozhodne správne. Nenechá sa okradnúť a nieto zabiť. Triasla sa. „Ozvi sa a si mŕtva.“ Varoval ju drsný tichý hlas. Striaslo ju. Bojím sa, vravela si v duchu, tak strašne sa bojím. Hrdlo mala vyschnuté. Po lícach jej stekali ľadové slzy. Zomrie, vedela to. „Odíďte.“ Povedala potichu, ale zreteľne. Hlas sa jej triasol. „Povedal som čuš.“ Zasyčal hlas. Postava sa naklonila k jej posteli. V ruke sa jej zablysol nôž. Martinine oči sa otvorili dokorán. Postava nad ňou stála ako jej Thanatos. Otvárač na obálky sa jej v ruke zatriasol. Nôž vyletel do vzduchu. Muž niečo rozprával, ale nevnímala slová, boli to slová pred vraždou, jej vraždou. No , nie ak tomu môže pomôcť. Premkol ju neznesiteľný hnev. Nie ak aj ona má v ruke provizórnu zbraň. Rýchlo a nenápadne ako vedela švihla rukou smerom k páchateľovmu bruchu. S potešením mu vrazila ostrú plastovú čepeľ do brucha. „TY SUKA!“ zavyl muž a ostrie noža sa zaborilo hlboko, hlboko do Martininho tela. Omnoho hlbšie ako jej otvárač. Vydala tichý ston.
Vrah nechal rodičov, chcel skoncovať s dievčaťom, chcel jej povedať čo cíti, ako ju nenávidí, ako si želá aby umrela v bolestiach. Keby kričala jednoducho by ju umlčal, no ona nebude, hovoril si. Ak ju dostatočne vystraší... No to dievča bolo zvláštne. Pošepol jej aby bola ticho. Videl jej slzy a potešil sa. Keď však vyslovila to slovo znovu ho pohltil hnev. Ako sa opovažuje...! Bol zúrivý. Pozeral na to malé šteňa. Ako sa opovažuje takto s ním rozprávať?! Nebude to naťahovať, zabije ju. Áno, zabije, a on sa bude vytešovať z jej krvi. Zdvihol svoju zbraň nad hlavu. Nad tú bezbrannú malú sopľaňu. Chcel jej všetko povedať, než ju zabije. Chcel začať, ale znovu v ňom vzbĺkli plamene nenávisti a hnevu. „Ty dievčisko jedno,“ začal tichým hlasom plným jedu, ktorý sa šíril inak tichou izbou, inokedy bezpečnou, no dnes v nej bolo cítiť smrť,: „ skoro si mi všetko pokazilo, toto ti neprejde...“ Ona ho bodla! Nevšimol si kedy ostrý predmet vyletel spod vankúša. Bodla ho! „TY SUKA!“ skríkol skôr od hnevu ako od bolesti. Tú necítil, momentálne nemyslel na nič iné ako na ňu, na to, že sa opovážila mu postaviť. Rozohnal sa a s celou silou ktorú nazbieral, vložil do toho úderu všetku nenávisť, ktorú v sebe našiel a zabodol čepeľ do mäkkého tela až prenikol perinou. Hlasno sa zasmial nad myšlienkou, že ju prišpendlil k posteli.
Martina vedela, že je koniec, vedela, že to to neprežije, necítila bolesť, necítila nič, svaly jej ochabli, necítila dych, necítila tlkot srdca, necítila nič. O pár sekúnd bude mŕtva. Posledné čo počula bol krik jej matky a rev jej otca. Posledné čo videla bol otvárač zapichnutý v mužovom bruchu a krv vytekajúca z toho miesta. Keď zomierala, usmievala sa, lebo vedela, že takto aj keby ušiel, policajti ho chytia a nebude môcť ublížiť iným ľuďom.
Gabon sa bil s Dávidom, no sily ho opustili. Hlupák vytiahol si hrubú čepeľ z brucha. Krv vystrekla prúdom. Matka sa snažila zachrániť dcéru, no ako lekárka vedela, že s prepichnutým srdcom to bude nemožné a tak len vzlykala. Jej manžel zúrivo bil vraha jeho dcéry. Cítil skoro toľko nenávisti ako jeho protivník, no toto bol úplne iný druh nenávisti...
Gabon zomrel o niekoľko desiatok minút neskôr ako Martina. Dávid a Majka prežili najhrôzostrašnejšiu noc v ich živote a želali si, aby ten muž prišiel najprv do ich spálne. Pýtali sa prečo oni? Modlili sa za Martinku nech je na dobrom mieste. Plakali a plakali ešte veľa nocí...
Policajti zistili, že Gabon je zodpovedaný za ďalšie štyri vraždy, ktoré sa udiali za uplynulý týždeň v ich meste a mnoho iných v rozličných mestách. To, že sa mladé dievča odhodlalo brániť proti vrahovi zrejme zachránilo život mnohých ľudí, vrátane jej rodičov. Gabon, ako zistili, vedel boxovať a ovládal rôzne techniky boja zblízka, takže Dávid by potri nemu nemal šancu, keby nebol Gabon už smrteľne zranený...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Už aj som tvoj fan.
Moja poklona!!!