„Na ranč.“ Odvetil a odtrhol oči od cesty aby mohol pohľad venovať mne. Zažmurkala som. „Prečo?“
„Lebo ti chcem niečo ukázať.“
„Kone?“ nadchla som sa. Tie som milovala.
„Nie.“ Zosmutnela som. No nemusela som. To čo si pre mňa pripravil bolo nie síce tak úžasné, ale bolo to rovnako šialené, bolo to rýchle, bol to adrenalín. Vzal ma na štvorkolku.
Hnali sme sa lúkami a plašili vtáky. Niekedy som na takých ľudí nadávala, dnes som si to užívala. Na planine mi dovolil si to vyskúšať. Ale dávala som pozor, lebo som ešte nemala vodičák. Nakoniec som mu kormidlo prenechala a znovu sme uháňali s vetrom o preteky. Vysmievala som sa ťažkopádnosti a pomalosti. Držala som sa jeho bokov aby som nespadla. Keď sme dorazili na ranč bola som vyheganá a hyperaktívna.
„Páčilo sa?“ opýtal sa so žiarivým úsmevom.
„Bola to paráda, fakt, super.“ Povedala som nadšene.
„Som rád. Nebol som si istý či sa ti to bude páčiť, ale ja mám rád takýto adrenalín.“
„Vďaka, že si ma na to zobral.“ Zasmiala som sa. „keby mamka vedela kam si ma vzal...“
„Veď to nie je nebezpečné.“ Uškrnul sa.
„Tak prečo tu hovoríme o adrenalíne?“
Stále sa smejúc sme sa vrátili do mesta. Skočili sme do McDonaldu, kde som si dala dva cheeseburgery. Keď som si to niesla na poschodie cítila som jeho pohľad. „Ty nie si dievča.“ Zasmial sa, keď sme sedeli za stolom.
„Raz za čas to nikomu neublíži, a... je to tak strašne fajné.“ Zasmiala som sa a pustila do svojej porcie. Nasledoval môj príklad. Zjedli sme to ani sa nezaprášilo. Na štvorkolkách nám evidentne vyhladlo.
Keď sme vychádzali už sa zotmelo. Auto sme nechali na parkovisku a prešli sa do neďalekého parku. Všetko bolo neuveriteľne krásne. Popadané listy všetkých farieb, jasno modré nebo na západe a noc na východe. Sadli sme si na lavičku a ja som sa oňho oprela. Rozprávali sme sa a černota čím ďalej tým viac expandovala. A bude pokračovať v svojej púti až kým celú oblohu nepohltí.
Pozerala som mu do očí. Objatie na rozlúčku. To malo nasledovať. Ale nevedela som sa pohnúť. Len sme sa navzájom na seba pozerali. Končatiny mi oťaželi. Rozhodovalo sa medzi rozumom a srdcom. Srdce jednoznačne vyhralo, lenže... Ani srdce si nebolo isté. Nebolo rozhodnuté, či naozaj chce zmeniť tento v podstate kamarátsky vzťah na niečo viac. Ako priatelia sme boli dokonalá dvojka, rozumeli sme si, mali sme spoločné záujmy, názory, jednoducho sme si sadli. Ale chcem aby to bolo niečo viac? Chcem aby sa priateľstvo premenilo na lásku? Čo ak sa to pokazí? Potom stratím aj ten úžasný pocit, ktorý mám teraz a mám pocit, že ma dokonale napĺňa. Čo ak sa pohár preleje? Bude toho príliš veľa? Jeden bozk... Len jeden, len okúsiť aké to je... Čítali sme si myšlienky, snažili sa preniknúť do toho druhého, odhadnúť čo urobí a čo chce ten druhý. Vzdialenosť bola prekonávaná pomaly. Keď sme cítili dych toho druhého, keď naše tváre boli na pár centimetrov od tej druhej...zavrela som oči. Pocítila som jeho pery. Zľahka sme sa pobozkali. Bolo to nádherné, bolo to výnimočné...no necítila som uspokojenie, necítila som potrebu bozkávať ho až by mi nestačil dych... nebolo to také, ako som si predstavovala, že by to malo byť. Obaja sme stáli naproti sebe. Zahryzla som si do pery. Pozrela naňho spod mihalníc a obaja sme sa rozosmiali.
„Poďme domov.“ Povedal a vzal ma za ruku. Zavesila som sa doňho a spolu sme kráčali. Kráčali sme ako jeden človek a jedna duša.
Domov som prišla unavená, spokojná a šťastná. Rodičom som porozprával ako bolo. Mamku skoro porazilo, ako som predpokladala, keď som jej oznámila jazdu na štyroch kolesách. Otec ma pochváli za slušnú jazdu, o ktorej som mu povedala. Osprchovala som sa a išla spať.
Ráno som sa zobudila s dobrým pocitom. Doobeda som sa bola s rodičmi prejsť. Zdali sa mi nejaký iní, nesvoji, akoby boli myšlienkami mimo. Robila som si z nich za to srandu. Keď sme prišli, vyčesala som psa, umyla ho a pripravila sa na obed.
Poobedie zbehlo ani voda. Spokojne som sa rozvalila na pohovku. Mala by som sa ísť učiť, vírilo mi hlavou, ale ani ma nehlo k pracovnému stolu.
Akurát som sa rozhodla, že sa pustím do tej „Sizyfovskej“ práce, keď sa ozvala moja mamka z obývačky. „Poď sem zlato, musím sa s tebou rozprávať.“ Učiť sa mi nechcelo tak som vďačne opustila svoju izbu. „Áno?“ ozvala som sa usmievajúc sa na mojich vážnych rodičov. „Čo sa deje? Zomrel niekto?“
„Nie, zlato.“ Povedala hneď mamka. Trochu sa pousmiala. „Musíme ti s tatkom niečo povedať.“
„Čo také?“ opýtala som sa. Na tvári mi stále pohrával úsmev, ale dlho nevydržal pri pohľade na vážne tváre predo mnou. „Sadni si prosím ťa.“ Povedala mamka. Tatko mlčal a sledoval ma. Bol mlčanlivý typ a len málokedy niečo povedal. Sadla som si vedľa mamky. „Dcérka, máme ťa s tatkom veľmi radi, si naše všetko..“
„Viem.“ Usmiala som sa. Hneď som však nasadila smútočnú masku.
„Dcérka, čo ti chcem povedať, je vážna vec, prosím.“ Videla som na mamke, že to myslí vážne.
„Jasné mami.“ Začala som dávať pozor.
„Vieš, myslím, že si rozumné mladé dievča, skoro žena a s tatkom sme ťa vychovali ako svoju...“ Ako? „Ale nie sme tvoji biologickí rodičia.“
Ostala som ako ovalená po hlave ťažkým kladivom. Hlavou mi preleteli tisíce myšlienok a otázok, prvá bola- Robia si zo mňa prču?!
„Je mi to ľúto, ale je to pravda, nežartujem.“ Povedala mamka, keď videla môj výraz. Naozaj? Ďalšie otázky- Prečo? Prečo ja? Prečo teraz? Kto sú moji biologickí rodičia? Kde sú? Prečo ma opustili? Ako to, že som to nezistila? Prečo mi celú tú dobu klamali? Kto to vie okrem mňa? Prečo? .......No nakoniec sa všetko utíšilo a moje ústa namiesto tých mnohých otázok vyslovili len „Aha.“
„Zlato...“ mamka sa na mňa dívala a skúmala ako som to prijala. Pousmiala som sa. Prekvapilo ju to. „Zlato, si v poriadku?“
„Áno.“ Povedala som s úsmevom. Pozerali na mňa ako na blázna. Udivovala som sa mu seba. „Mami, tatko. Ste moji rodičia, vychovali ste ma. Mala by som začať plakať? Mala by som smútiť? Veď som sa dostala do úžasnej rodiny. Jediná otázka je či sa niečo mení a ja si nemyslím, že odpoveď je áno. Ste moji rodičia. Či ste biologickí alebo nie...čo na tom záleží? Mám vás rovnako rada a vy mňa tiež.“ Pokrčila som plecami a usmiala som sa. Oboch som objala. „Pane Bože, ďakujem.“ Povedala mamka so slzami v očiach. „Čím som si zaslúžila tak úžasnú dcéru?“ polohlasne sa zasmiala. „Ale si naozaj v poriadku? Nemusíš sa hrať...“
„Som v poriadku mami. Neviem možno si to neuvedomujem, možno v noci budem mať nočnú moru...pochybujem však o tom....Ale teraz som na 100% v poriadku.“ Potom som dodala: „Prečo teraz?“
Rodičom zmizol úsmev z tváre. „Čo ešte?“ musela som sa zasmiať.
„Chrobáčik, najprv začnem tým, teda, myslím, že to chceš vedieť.“
„O mojich biologických rodičoch?“
„Áno.“
-Moja biologická matka mala skvelý život. Vyštudovala vysokú školu, vydala sa za bohatého právnika a mala zdravého syna. Bohužiaľ pracovné vyťaženie jej manžela, bolo na ňu priveľa. Našla si priateľa. Viedli spolu najmä sexuálny vzťah.- „A neviem ako to povedať aby som ti neublížila....“
„A nanešťastie, sa nie všetko podarilo a vznikla som z toho ja.“ Doplnila som so smiechom. „To je v pohode mami, myslím.“ Spojila som obočie. Mamka mi venovala výstražný pohľad.
-Až vtedy mojej biologickej matke došlo čo urobila. Keď už nevedela, ako pred manželom schovať narastajúce bruško, dovtedy to nebolo ťažké, keďže sa vídali málo, odcestovala na pracovnú dovolenku, alebo niečo také. Tam ma donosila a porodila. Potom sa vrátila a dala ma na adopciu. Nemohla si ma nechať a manželovi povedať, že som jeho dieťa, pretože v tom čase, keď som bola počatá, nemali pohlavný styk už dosť dlhú dobu a ani potom. A tak si ma adoptovali moji rodičia, s ktorými teraz sedím v obývačke. -
Vzdychla som si. „Ale to nevysvetľuje prečo ste mi to povedali teraz. Je to nejaký čas kedy sa takéto veci oznamujú? Nejaký presný vek?“
„Tvoja matka...vieš ona sa o teba zaujímala, volávali sme si...“
„Zomrela?“ opýtala som sa netaktne. Aj mne prišlo divné, povedala som to tak nezaujato a pritom šlo o moju matku. „Nie nezomrela.“ Povedal otec.
„Aha. Vlastne, keď o tom hovoríš, je to normálne, že to všetko viete? Myslela som, že adoptívny rodičia nevedia o biologických.... “
„Kedy ako, no ale tým sa k tomu dostávam...Niekedy sme si volali, nikdy sme si nepísali, a ja som jej povedala ako sa máš, či si zdravá, jednoducho ako sa ti darí. Poslala som jej pár fotiek. Ona mi niekedy povedala niečo o nej. Potrebovala sa zrejme niekomu vyrozprávať... A povedala mi aj o jej synovi a poslala mi jeho fotku.“
„Mám pekného brata?“ opýtala som sa nadšene, ale pohľadom ma schladila.
„Zlato, chrobáčik, prosím ťa.“ Prosebne na mňa pozrela.
„Áno.“ Prevrátila som očami.
„Je mi to ľúto, tak strašne ľúto. Ukázala si mi tú fotku s Petrom...“ Nie... „Vedela som, že som ho niekde videla, ale až včera som si spomenula...“ Nie, toto nie...„Je mi to ľúto, ale Peter je tvoj nevlastný brat.“
„Pre Boha.“ Snažila som potlačiť triašku čo mnou prechádzala. „Mami....“ stiahlo mi hrdlo. Do očí sa mi nahrnuli slzy.
„Je mi to ľúto.“
„Ja som ho pobozkala....“
„Ja viem, zlato, ja viem....“
Schúlila som sa k nej a nevedela čo so sebou. Moja prvá láska, prvý bozk patrili môjmu nevlastnému bratovi.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sara0608
29. 9.sept. 2011 20:56
kedy bude dalšia časť?
Napíš svoj komentár