Ako sa odraziť do hovna

Everest
Prológ
Seriem na život. „Milujem“, keď mi preteká cez prsty a ja sa snažím ho zastaviť mojimi rukami. Už keď sa zdá, že ho mám všetok pod kontrolou, postupne pretečie medzerami medzi prstami. To je všetko. Toto je v podstate celý môj príbeh. Príbeh o neustálom vstávaní a padaní. O padaní na držku, pomalom vstávaní a dostávaní sa na úroveň, z ktorej na hubu padnem ešte tvrdšie. A keď nechcem padnúť sám, pomôžu mi k tomu druhí. Či už priatelia, alebo nepriatelia. Najčastejšie však ženy. Keď sa dostanete na istý level, prestanete si ich všímať a to je ten najväčší hriech, ktorý môžete spraviť. Ženy odpustia všetko, okrem nevšímavosti. Odpustia vám neveru, odpustia vám závislosť na drogách, ale v živote vám neodpustia, ak si nevšimnete ich nový účes, alebo zabudnete na ich narodeniny. Vždy vám to zrátajú a to vtedy, keď to najmenej čakáte. Špeciálne si počkajú na chvíľu, keď vás to zruinuje a bude bolieť stonásobne viac, ako kopanec do gulí.
Aby ste ma nepochopili zle, nie som žiadny antifeminista. Ženy milujem a bez nich si neviem predstaviť život. Na druhú stranu, nerobím si ilúzie o tom, aké sú to svine. Rád im podržím dvere, rád s nimi trávim pekné chvíle, ale už som sa naučil, že nasratá žena, je horšia ako sto antikristov a tak ako ženy vedia byť dobré, treba od nich čakať aj to najhoršie. Nič vám to síce nepomôže, ale aspoň sa nemôžete vyhovárať, že vás nikto nevaroval.
Zasa som sa stratil v myšlienkach, to sa mi v poslednej dobe stáva často. Veď, v base človek môže akurát tak premýšľať a za tri roky, čo som v nej strávil, som sa naučil nájsť v myšlienkových pochodoch ohromnú zábavu. Medzi nami, keby zelení vedeli aspoň o desatine toho, čo som spravil, už by som z basy nevyšiel. Koniec koncov, som tam sedel za banalitu, ale k tomu sa dostanem neskôr.
V lochu som si často v hlave písal knihu, učil som sa ju naspamäť. Knihu môjho života. Pravdivý príbeh, ničím neprikreslený, presne taký, aký bol až do dnes. Samozrejme, bez nudných pasáží, ktoré by vás akurát tak otravovali a mne by sa ich, ale naozaj nechcelo písať. Postupne sa s vami o všetko podelím.
I.

Nebol som nijaké zázračné decko. Moje počatie vydalo na prvý šup. Keby som bol indián, volali by ma prasknutá guma. Niekedy sa smejem nad tým, aké je to ironické. Vlastne som tu vôbec nemal byť a ani by som nebol, keby sa mladá študentka medicíny a obyčajný mladý robotník na jednej chate neopili a nešli si zatrtkať do lesa. Nebol som veru žiadne dieťa lásky. Skôr dieťa slabších troch minút, ktoré, ak by tých minút bolo viac, skončilo skôr na prsiach, alebo v ústnej dutine.
Ako správne predpokladáte, o deväť mesiacov som sa narodil. Teda, nie celkom, mamka ma prenášala o dva týždne. Už ako balík v bruchu som bol vypočítavý. Vedel som, čo ma čaká, keď vyleziem. Ako ste sa možno dovtípili, medzi mojou matkou a mojím otcom nebola žiadna veľká láska. Aspoň to ale kvôli mne skúsili. V podstate hneď od narodenia sa o mňa staral otec a stará mama. Moja matka predsa študovala medicínu a hodlala ju aj doštudovať. Keď som bol puberťák, dosť som jej to v mojej hlave vyčítal, myslel som si, že radšej chodila flámovať a zatrtkávať sa s kamarátmi na intráku, ako by sa mala venovať mne. Otec to ale celé bral zodpovedne. Doobeda sa o mňa starala stará mama a poobede už on. Už ako batoľa som bol zmrd a rád som ponocoval. To spôsobilo, že môjho otca nazývali spáč, lebo kvôli únave dokázal zaspať kdekoľvek a kedykoľvek.. Celé noci nespal, lebo ja som sa rozhodol, že rumádzganie je ten správny spôsob, ako si pýtať rodičovskú lásku. Zaspal som vždy asi pol hodinu predtým, ako otec odchádzal do práce. Celé to vyústilo do mozgovej porážky. Otca jeblo, keď na ostrom slnku pokrýval strechu, keď sa prebral, dokázal povedať len dve slová: „Boha“ a „Piči!“. Keď po vlastných prišiel do nemocnice, doktorka okamžite pochopila, čo je s ním a dostal sa z toho celkom v pohodičke. Nič to ale nemenilo na tom, že vratké manželstvo mojich rodičov sa chýlilo ku koncu.
Mal som tri roky a matne si pamätám na to, ako sa matka s otcom mlátievali. Mama si našla chlapa, ktorý dokázal vydržať viac, ako pár minút a otec jej to samozrejme vyčítal. Mal úplné právo, nakoľko bol jej manžel. Ale aj ona mala právo, aby ju niekto dokázal uspokojiť. Škoda, že vtedy ani jeden z nich nemyslel na to, že aj decko by malo byť spokojné. Mal som štyri roky, keď sa moja matka rozviedla s mojím fotrom, zbalila úplne všetko a odišla so mnou aj s nabijakom na druhý koniec vtedajšej republiky – do Liberca na severe čiech.
Jej nabijak mal vtedy slabučkých dvadsať rokov a rovnako aj centimetrov. Takže predpokladám, že jej rozhodnutie ženy pochopia. Ja ho viac menej chápem tiež. Viem čo veľký penis dokáže spraviť so ženskou hlavou. Aj keď len z počutia. Volal sa Milan a už vtedy bol s prepáčením, úplný debilko. Viem, znie to zaujato od jeho nevlastného syna, ale počkajte, kým vám neskôr porozprávam, čo všetko som si pri ňom zažil. Spočiatku to bolo fajn. Otec mi chýbal, ale časom som sa na neho prestal vypytovať, lebo som mal problémy s češtinou v škôlke a neskôr aj v škole. Nevidel som ho celé dva roky, až kým ma neprišiel pozrieť do Liberca, kde ma videl asi na pol hodinu. Potom ma moja mama naložila do auta a odviezla neznámo mimo dosah. Reval som, plakal som, ale nič nepomohlo. Maska týranej ženy mojej mame vždy sedela. Z časti mala pravdu, z časti si za tých pár faciek od otca mohla sama. Nemusíte so mnou súhlasiť, ale je to môj názor. Rovnako ako to, že ja sám, som absolútne proti akémukoľvek násiliu na ženách. Napriek tomu, som raz ženu udrel, ale to je iný príbeh a neskôr vám to vysvetlím. Jediné, čo k tomu teraz dodám je, že je pravda o tom, ako sa hriechy otcov lepia na synov. A naozaj ma to štve.

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu