Všetci naokolo sa tak čudne tvária a kýchajú zásadne len všetci naraz.
Nikto si nedovolí porušiť tradíciu.
Nádherné blato.
Myslím, že škodím zdraviu.
A ona tam leží naproti RENAULTU a počúva syčanie dverí dvadsaťdvojky, vždy, keď sa chystám odísť.
TREMOLO...
Cesty máme skrížené! Ja a ľudstvo...
Toto všetko ti tu vypisujem, aj keď si myslím, že je to úplne zbytočné, lebo teba to asi vôbec nezaujíma a preto to ani nikdy celkom nepochopíš.
No mne občas stačí aj toľko, že sa na mňa s úmyslom zabiť ma, nevrhnete všetci naraz. Chodíte pojednom. Aby som sa mohol brániť, ale aby som sa ani nenudil. Je to taký zvláštny vzťah.
Je to také niečo, ako vzťah medzi mäsiarom a prasiatkom:
"Si ešte príliš malé na to, aby som ťa zarezal!"
A ja stiahnem uši a zaleziem do chlieva. Tvoje otázky sú mi vhodným ospravedlnením za moje výlevy.
Kráčam ďalej v sprievode svojich myšlienok. Snažím sa vybaviť si v pamäti niečo, čo by dokázalo zastrieť nadomnou oblohu. Úplne zakryť slnko, mesiac, aj všetky hviezdy.
Som hrdinom dňa, som votrelec vo vašich mysliach, som tu...
Žiadne problémy! Budem sa snažiť zostať sám sebou a nestratiť tvár až do konca. Budem si ju pridržiavať, až to zabolí, až sa mi zatmie pred očami a budem môcť dúfať, že si znovu pri mne.
Celkom blízko.
Dovtedy sa budem nahý prechádzať po nočných uliciach a šepkať si do ucha chlad, ktorý sa dvíha z kameňov pod mojimi nohami. Priložím si k perám flautu. Tentokrát to asi zas bude smutná pieseň, tajne pozliepaná po nociach plných sĺz a zavýjania.
Prechádzam okolo nekonečného radu bielych sliepok, stojacich s unudeným pohľadom v poradí, od najväčšej po najmenšiu, až niekam za obzor.
Stoja a stoja a občas prešľapnú z jednej nohy na druhú, vytrasú si z peria piesok, čo im tam navial vietor, počas dlhých rokov vyčkávania.
Vieš, načo tam tie sliepky už toľké roky zoradené v dlhočiznom zástupe čakajú?
Ja ti to prezradím!
Čakajú na koniec. Na svoj! Na ten posledný!
Stoja tam už tak dávno, že ani jedna nevie na čo čaká, čo je tam vpredu, úplne na začiatku.
Občas zástup postúpi o krok dopredu, aby sa v nich udržala nádej, no potom sa celé dni nepohnú.
Po oboch stranách zástupu sú porozhadzované zvyšky kostí ich predkov, čo tam stáli už dávno pred nimi.
Celé je to jedno veľké šialenstvo, lebo ja som videl to, čo ony nemajú šancu uvidieť, keď tam tak tupo stoja a čakajú, kedy ich čas zareže.
Ja som naschvál vyliezol na ten veľký kopec, aby som si bol istý v tom, čo som dovtedy len tušil.
Obrovský zástup zušúverených zobákov a zastretých mozgov sa dakde v diaľke spájal, vytvárajúc velikánsky kruh.
Boli v pasci! V smrtelnej pasci svojich vlastných zaslepených slepačích mozgov!
Smial som sa. Smial som sa nahlas, a možno ešte hlasnejšie. Dokonca to už nebol ani smiech, ba ani rehot! Vrešťal som do neba svoje večné
"PREČO ?!".
Je mi z toho všetkého nanič. Hrozne nanič!
Niekto by im mal povedať, že to nemá zmysel, že sú v pasci, že je tu koniec! No ja na to nemám dosť síl. Ja im to nedokážem povedať. A ktorej, z tej masy okrídlencov, by som to mal povedať? Neviem, ktorá by to najlepšie zniesla psychicky.
Povedz im to ty! Ty na to máš. Zachráň to úbohé stádo, prosím!
Choď a povedz im pravdu. Povedz im, čo sme videli. Ponáhľaj sa, aby nebolo neskoro. Prosím!
Zástup postúpil zas o krok ďalej. Bližšie ku koncu. K tomu poslednému!
Myslím, že si budem musieť silnejšie pritlačiť tvár, lebo sa mi asi začína pomaly odlupovať od hlavy.
Bola by to krutá zmena, ktorú by si nemusela vedieť prekročiť a pokračovať ďalej vedľa mojich topánok.
Desia ma zbytočné veci!
Desia ma veci, ako tá, ktorú už hodnú chvíľu pácham.
Pred rokmi som mal hrozne rád farbu trávy, no to som bol ešte primalý a prisprostý. Je to jedna z najzbytočnejších farieb! Už hodnú chvíľu...
Asi by bolo načase, postúpiť o krok ďalej.
Veľký nápis na chrbte môjho spolusediaceho: "NEROBTE PANIKU!". A on!
Zomrel nedávno. Zrazil ho rýchlik v jeho vlastnej spálni na siedmom poschodí. V následku zranení, ktoré utrpel pri páde, počas prevozu do nemocnice vydýchol.
Ďalšia čiarka za uchom...
Nádherné blato.
Asi sa z toho už nikdy nespamätám.
Zlato...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ada_k
12. 9.sept. 2007 10:23
Je to skvelé!
Napíš svoj komentár