Teraz akosy nemám chuť vysvetlovať vašim, kde si bola celú noc. A bolo by aj zbytočné, hocičo im vysvetlovať, aj tak mi už dávno neveria.
To odvtedy, čo nás prichytili u vás v pivnici.
Myslím, že som ich vtedy aj trochu ľutoval. Musel to byť pre nich šok. Tuším, že nás vtedy bonzla tvoja malá sestra. Koľko to vtedy mohla mať rokov? Šesť? Sedem?
Ty o tom asi nevieš, ale ona sa na nás dobrých päť minút pozerala, potom odbehla. Po chvíli prišli vaši.
Máš sympatických rodičov. Popri mne sú to ozaj milé stvorenia. Čo tá jedna stolička, ktorú po mne hodil tvoj tatko. Ja, by som na jeho mieste, tomu faganovidolámal rebrá alebo aspoň nohy.
No a tvoja mama! Až na krátky hysterický záchvat bola vlastne absolútne kľudná.
Vždy som tvrdil, že ste čudná rodinka.
Táto hra má len tú chybu, že ak by som chcel, aby bola skutočnejšia, musel by som teraz vstať a ísť buchnúť vchodovými dverami, aby to vyzeralo, že si tu bola a práve si odišla. No ja som hrozne lenivý a vôbec sa mi nechce vstávať a behať trieskať dákymi dverami.
Kúpim ti telefónny záznamník a budem ti každý deň volať o pól štvrtej, aby to bolo presne dvanásť hodín do konca.
Asi priveľa hovorím o konci. Začínam mať pocit, že je už veľmi blízko. Počujem o ňom stále. Každý všade o ňom hovorí. O konci hovoria moje ústa, keď som s teboou aj keď som sám, o konci počujem pesničky, o konci hrajú filmy a koniec hovorí vždy sám za seba a o sebe.
Nakoniec si sám od seba a na lastnú zodpovednosť, nahadzuje póldruha hodiny naviac na svoj zmodralý hrb.
A koniec.
Slzy z neba.
Domov prichádzam pravidelne aspoň o päť minút neskôr, ako som sľúbil, aby som sa nemusel raz náhodou sklamať. Aby tvoj blonďáčik, ktorý možno ani neexistuje, mal dosť času pozbierať si svoje háby a vypadnúť skôr, ako pri vchode zaštrngajú moje kľúče, ohlasujúce príchod nič netušiaceho manžela.
Neviem, či by som to dokázal uhrať dosť vierohodne. Mal by som si to najprv odskúčať doma pred zrkadlom, aby si sa potom, keď otvorím dvere na spálni, nespýtal "Hneváš sa za niečo?" a ja som ti nemusel odpovedať "Nie." a nemusel potom ešte dodať "Drahá...".
Z rozhlasu sa uzvú štyri krátke a jedno dlhé zapípanie a príjemný ženský hlas milo oznámi:
"Časové znamenie ohlásilo presný čas." a zase sa rozozvučí dáka pesnička.
Čo tým chcela povedať? - pýtajú sa všetky otázniky na mojej stene z ulice.
Niekto zatlieska a nadšene zvolá "BRAVO!".
Drahí priatelia, robíme chybu, ak zostaneme len pri slovách. Mali by sme konať. Je prievan a na druhé okno nemám. Budem musieť prekonať svoju lenivosť a zavrieť ho.
Nemám rád, ak ma dakto chce všemožne presvedčiť, že ma konečne chápe.Dokonca možno viac, ako ja sám. Aj keď som úplne sám...
Kvetináč sa pýta, ja odpovedám.
Kvetináč tak koná pod nátlakom kvetiny, priživujúcej sa v jeho vnútri a ja pod vplyvom dobrej výchovy.
Máme niečo spoločné.
Dedomráz sa plesne po čele a hlasom niekoho úplne iného oznamuje, že už si spomenul, už to má!
Štyri čísla, ticho, dáky šramot na druhom konci, ticho, hlas inej ženy ti oznámi, že nie si doma. Vrátiš sa až večer.
Prstami nervózne klepkáš po stole a spriadaš veľký plán pomsty. Obaja dobre vieme, že to musí byť dokonalý plán. Obeť nesmie mať žiadnu šancu. Ani tú najmenšiu. Ani tú, ktorú by si ty s pohŕdaním odstrčila od seba, za jej nízky pôvod a plešinku na hlave.
Narkoman sa hlási o slovo. Priplazí sa ti k nohám a žobre o milý pohľad.
Dupni mu po krku, dolám mu väzy a potom sa ho pokús presvedčiť, že teba to bolí viac a ty si mu len chcela pomôcť. Ani nevieš, aký ti bude vďačný.
Ak pravda pochopí tvoje gesto. A on ho pochopí!
Potom mu ešte na hrob polož kytičku a pri odchode niekomu prikáž, aby narástol. Prikáž mu to jedným slovom a budem veľmi prekvapený, ak sa ti to slovo nebude zdať zvláštne, hociako ho vyslovíš.
Raz niekto povedal "On si asi neuvedomuje, že tam, za tým volantom, sedí jeden celý život..."
Povedal to krásne a výstižne.
Málokto si totiž uvedomuje, že ak zomrie človek, nikdy nezomiera sám. Vždy s ním zomiera aj dieťa, z ktorého vyrástol, aj starec, ktorým sa mal stať, no ktorým už nikdy nebude. S každým človekom zomiera jeden celý svet - jeden celý život.
Čas slzy vysuší!
A v piesku sa to aj tak stratí. Pod ním si oplakávaný narkoman pichá do žíl cyán a cerí protézu od bolesti.
Dnes to asi opäť prešvihol. Dnes to bola už siedma dávka. Ilúzia...
Ilúzia ako limuzína.
Vek: neznámy, ale nie veľmi starý
Farba očí: sympatická
Farba vlasov: pekná, ružový porcelán, modré zlato..
Niekto iný povedal "Zostali sme sami, Ja a Ja."
Dobrú noc!
Moc dobrú noc!
A nie tak mokrú, ako bola táto.
A nie tak krotkú, ako bola táto.
Polez dopredu, ja pôjdem za tebou.
Aha! Postel...!
Dobrú noc!
Moc dobrú noc!
Zlato...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár