"A.....Ahoj...." , odpoviem trochu zaskočene. Začneme sa spolu baviť a nakoniec skončíme na lavičke. Nechápem prečo za mnou prišiel......Až do tejto chvíle :"No vieš, prečo som vlastne tu? Budúci týždeň odchádzam." Hmm no asi ide niekam na prázdniny, pomyslím si. Ale on pokračuje ďalej...
"S mamou a bratom sa sťahujeme do Budejovíc k babke, takže sa asi už nikdy neuvidíme tak som sa chcel rozlúčiť."
Čože? To nie! To nieje pravda! Nesmie!
Nakoniec zo seba dostanem len :"Prečo...?!?".....A potom nasledovala veta, ktorá mi pripadala, ako by mi niekto vrazil nôž do chrbta....:"Mám tam frajerku. Vieš asi ju milujem a chcel by som s ňou byť častejšie. Preto odchádzam s mamou inak by som tu zostal."
Tak toto je tá najhoršia nočná mora! Na toto teda nemám ."Ja viem asi som ťa prekvapil....",pokračuje," ale keby si ju videla! Je proste skvelá ,moc si rozumieme, takú babu som proste nikdy nestretol.
AUUUUUUU!!!!! Teraz si mi zasiahol tým ostrým nožom priamo do srdca. Konečne zo seba niečo vyklopím :"A.....kedy odchádzaš??"
"Budúci týždeň v piatok. Idem vlakom okolo 9."
Mám pocit že omdliem....nie!! Je to ako by som už nežila!! ON! !To on zabil aj to posledné, čo vo mne bolo......
"......je skvelá.....lepšiu babu nepoznám......"-jeho slová sa mi stále dokola prehrávajú v hlave.
Prečo? Prečo len tak neodišiel...? Prečo za mnou musel prísť a povedať mi to...?? Nechápe, že ma tímto zabíja??
"Tak....veľa šťastia a...maj sa krásne....v piatok sa ešte uvidíme..."
"Čože? Ty ma prídeš vyprevadiť? Si moc milá tvoj frajer má veľké šťastie...!!"
Prosím prestaň!!
"Áno prídem ťa odprevadiť. Budem pred vlakom, tak ak ma uvidíš tak vylez, áno? Pamätaj si to..."
"Jasné, že budem!! Budeš pred vlakom....ja ťa budem stopro hľadať!"
Rozlúčili sme sa a odišli každý iným smerom.
Dni do toho osudného piatku boli strašné! Jak moc jej závidím!! Prečo ona a nie ja? Na túto otázku mi už asi nikto neodpovie....Chodila som ako bez duše. Vlastne to tak bolo...Proste všetko čo vo mne bolo zabil jedinou vetou.
Konečne nastal ten deň!! Deň, ktorý ťa vidím naposledy. Je 8.55 a na nástupišti je jediný vlak. Je to vlak, ktorý nás oddelí navždy. A už vidím aj jeho so svojou rodinou. Oni nastúpia, ale on ešte zostáva vonku. Rozhliada sa...Áno, ja viem, že hľadá mňa, ale ešte nieje ten správny čas. Sprievodca ho naháňa do vlaku a on sa so smutným výrazom ešte raz pozrie okolo...A ja idem ďalej... Rozbehnem sa a po tvári mi začnú padať slzy. Sú to moje posledné slzy pre neho. Už nikdy viac pre neho nebudem plakať. NIKDY V ŽIVOTE!!!
Otočím sa a vidím, že vlak ešte stále stojí. "Ešte mám čas" ,pomyslím si. Stále bežím...tak. Už som na mieste. A teraz len čakať, ale nebudem čakať moc dlho, pretože počujem z diaľky trúbenie vlaku. Už ide! Teraz len čakám až príde ku mne. Už je celkom blízko...Vo vrecku mám preňho posledný list. Vlak je stále bližšie a bližšie... Koniec sa blíži... Teraz!! Vykročím ľavou nohou a idem si stáť na koľajnice. Vodič vlaku si ma všimne, ale príliš neskoro nato, aby vlak ubrzdil....
A ja cítim náraz. Je to veľká bolesť! Ale tá, čo bola v mojom srdci bola väčšia. Potom už nič necítim. Moja duša pomaly odchádza z tela. Ale...ako by sa jej nechcelo. Stále žijem! Ale čo to?! ON sedí na lavičke na nástupišti a smutne hľadí pred seba. Prečo nieje vo vlaku? Vlak nemohol nikto opustiť. Tak čo tu robí?? A zrazu sa pozrie smerom kde ležím ja. Keď si ma všimne, ihneď vyskočí a pribehne ku mne. Zvalí sa za mnou na zem a začne ma objímať. Všade je mnoho krvi... Ešte stále cítim jeho dotyk a slzy, ktoré sa mu objavujú na tvári.
"Prečo? Prečo si to urobila?"
"...pretože ťa milujem...."
V diaľke počujem sanitku...
"Deny prečo si ma opustila? Ja som tu zostal kvôli tebe! Neodišiel som, pretože som si uvedomil, že teba milujem viac než ju! Čakal som tu na teba, aby som ti to mohol povedať a my by sme boli spolu! Deny! Nesmieš ma opustiť!! PROSÍÍM!!!!"
To nieje možné! On nechcel odísť ?! Zostal tu. Aby sme mohli byť spolu! On ma miluje!!
Ale už ho ani nepočujem...Niéé!!! Ja už nechcem zomrieť! Nie teraz!!
Ale je neskoro...Moja duša už je takmer preč z tela...Vidím ho ako ma stále objíma, ale ja už tam niesom. Prečo som nezomrela hneď po náraze? Prečo som musela ešte žiť a vypočuť si to? Sanitka už prišla. Ale je už príliš neskoro. On ide so mnou. Ja nás stále sledujem.
Potom si konečne všimne list, ktorý mi trčí z vrecka. Na obálke je napísané jeho meno. Vidím, ako sa mu trasú ruky a z očí sa mu valia ďalšie slzy. Pomaly ho otvorí a číta:
Nikdy som nemilovala nikoho tak ako teba. Bola som kvôli tebe strašne nešťastná a trápila som! Ale najväčšia bolesť pre mňa bola, keď si mi prišiel povedať, že sa sťahuješ za svojou láskou. Vlastne, mŕtva som bola už v tú chvíľu, čo si mi to povedal. Asi si si to neuvedomoval, ale bolo to proste to najhoršie. Pamätáš si ešte na moje posledné slová? Áno, už v tú chvíľu som vedela čo spravím. Proste by som nemohla žiť s vedomím, že ťa už nikdy neuvidím, a že niekoho miluješ. Buď šťastný a spomínaj na mňa len v tom dobrom.
MILUJEM ŤA.
Položil list, pozrel sa na mňa a opäť mu vytryskli slzy.
"Ale veď ja ťa tiež milujem! A strašne moc ľutujem to, že som ti to nepovedal skôr! Ale proste som si to uvedomil až teraz! To ja môžem za tvoju smrť!!"
Náhle si spomenul ....pamätáš si ešte na moje posledné slová?.....áno, prídem ťa odprevadiť. Budem pred vlakom....
On vie, že už niesom vo svojom tele, preto, keď mu to v sanitke oznámia, ihneď chce ísť preč. Vystúpi a beží a beží...na miesto, kde sme sa spolu bavili naposledy. Preklína ten deň, keď sa za mnou rozhodol prísť! Preklína všetko, čo mi povedal a prosí Boha nech vráti čas! Nič by sa nestalo! Lenže on si uvedomí, že je príliš neskoro a čas už nikdy nevráti....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár