Záživné vyučovanie plné zábavy ubehlo neuveriteľne rýchlo a ja vyhladovaná ako štyri kone po troch dňoch práce sa rútim k miestnosti spoločensko-gastronomického vyžitia. Spolu so mnou sa však dolu schodmi hrnie aj stádo nenakŕmeného dobytka odborne označovaného ako Študentus Pažravus, pre bežných ľudí viac známy ako Mládežjednanevychovaná. Po príchode do cieľovej rovinky preteku cez schody hrôzy ma však nečakal milý, vysmiaty pán v presvetlenej príjemnej predsieni ochotný usadiť ma k najbližšiemu voľnému stolu a ponúknuť mi najvyberanejšie chuťovky. Mojou realitou bola tmavá socialistická chodbička pred našou luxusnou jedálňou, kde ma očakával kŕdeľ znudených, šomrajúcich, ukvákaných, kyslo sa tváriacich jedincov, u ktorých sa dal spozorovať túžobný pohľad narkomana pri každom otvorení dverí do zasľúbenej zeme, kde sa chceli najesť.
Po prechode tejto zaujímavej hŕstky nenažrancov cez bránu nebies sa mi naskytol výhľad hodný bohov pripomínajúci pochod väzňov na popravisko. Dozorca strážiaci ticho a poriadok v nastúpenom rade pochodujúci sem a tam, závidiac škúli po každom kto si už stihol dať nejaké to sústo do úst a v pravidelných intervaloch minimálne zopárkrát milo a ústretovo upozorní každého kto sa len pokúsil rebelsky predbehnúť do pozícií bližšie ku okienku so zvláštne zapáchajúcim niečím. Rad tvárí zmierených so životom sa tuleními pohybmi posúva ďalej. Ja zmietnutá touto davovou psychózou a nakazená znudenou náladou sa spolu s ostatnými tiež približujem k diere v stene, z ktorej na nás pozerali dve veľké prepaľujúce oči pozorujúce každého v miestnosti. Poslušne som si zobrala do ruky príbor, pripravená v stave núdze zaujať obranný postoj a rýchlo ho použiť. Pomalým krokom som sa dostala až k osobe stojacej na druhej strane steny.
Srdce sa mi zastavilo keď na mňa prehovorila lahodným zvonivým hláskom a adresovala mi vetu: „Kde máš lístok!?“. Snažila som sa spamätať po mojom prvom infarkte z tejto očarujúcej osobnosti a rýchlo vo vrecku našmátrať malý papierik s dnešným dátumom. „Nech sa páči.“ , stihla som dodať tesne predtým ako mi táto bytosť vrazila do ruky tanier plný niečoho, čo mi pripomínalo...Jednoducho tanier plný niečoho. Po prekonaní tejto srdcovej príhody som sa s roztrasenými rukami a otrasenou psychikou pokúsila natiahnuť môj dlhý krk sťa krtko a orlím zrakom vyhľadať voľný stôl. Na moje počudovanie sa v tejto prudko moderne zariadenej päťdesiat ročnej miestnosti nič také nenachádzalo, preto som sa pustila do skúmania terénu a za vyhľadávaný objekt som zvolila aspoň voľnú stoličku. Moje prekvapenie už nebolo také veľké, keď som spozorovala, že sa tu nič také neobjavilo vzhľadom k tomu, že hustota odvážlivcov, ktorým bol hlad prvoradý pred vlastným zdravím a životom, na meter štvorcový bola veľmi vysoká. Keďže prekážok bolo veľa a môj prázdny žalúdok sa začal ozývať, rozhodla som sa, že namiesto Troch pátračov sa zhostím role MacGyvera a pokúsim sa vymyslieť stratégiu jedenia v stoji.
S nadšením v očiach som zbadala prázdnu parapetu. Začala som kľučkovať pomedzi stoly, čo by si zaslúžilo ocenenie za rýchlu orientáciu v nehostinnom teréne, no túto snahu si všimli len ľudia nadávajúci, kvôli mojim zakopnutiam o ich stoličky. Zostával už len meter a mohla som utíšiť svoje hladné brucho, lenže predo mňa – meter sedemdesiat vysoké malé čudo sa strčila dvojmetrová Eifellovka, ktorá si so suverenitou úspešného právnika treskla tanier o moju vyhliadnutú parapetu. A tak, zdrvená životom a neúspešne splneným cieľom nasýtiť sa som odniesla tanier a odkráčala v ústrety pokračujúcemu hladnému vyučovaniu.
Je ďalšie pondelňajšie ráno. Stojím na chodbe a zamyslene čítam jedálny lístok...
PS: Toto nie je moja tvorba. Je to dielo mojej kamarátky Dominiky, ktorá mi dala povolenie to sem dať (pretože sa mi to nesmierne páči
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
borlabulabarbula
11. 11.novembra 2010 01:25
ej,pripomina mi to casy stredoškolské
Napíš svoj komentár