Svoj život začal Janko Kapusta nie v krásny slnečný deň, ako by ste to predpokladali, ale v ufučanú jesennú noc v pôrodnici neveľkého mesta. Jeho matka-priemerná žena, nebola ani nádherná ani múdra. Čo sa týkalo otca, ten bol rád, že si dokázal udržať robotu. Janko bol ich prvým dieťaťom. Vystrašene ho sledovali, keď plakal, prekvapovalo ich, že k spokojnosti mu stačí cumlík. Samozrejme vedeli, čo je malé dieťa, ale priznajme si, neboli celkom bystrí. Janko však aj napriek tomu rástol ako z vody. Dalo by sa povedať, že bol jedným z milióna. Vychodil základnú školu v dedine, strednú už navštevoval v meste. Každodenné dochádzanie mu nerobilo problémy. Spríjemňoval si cestu autobusom vymýšľaním žartovných príhod, ktoré potom rozprával v triede. Spolužiaci ho mali radi, ale nebol najobľúbenejší. Jemu to však neprekážalo, načo si komplikovať život neustálym súperením o moc v triede? Obdobie puberty uňho prebehlo hladko, menšie vylomeniny mu odpúšťali, veď bol chlapec. Na vysokú ho nevzali, tak sa rozhodol, že skúsi svoje šťastie vo svete. Vystriedal mnoho povolaní, nič ho neudržalo dlho. Bol kuchárom, čašníkom, šoférom, murárom a aj keď bol šikovný, podarilo sa mu spáliť varenú vodu, rozbiť plastové poháre, naraziť do zvodidiel na rovnej ceste a zamurovať okná. Jeho životná chvíľa však ešte mala len prísť. Po niekoľkých rokoch sa mu však podarilo zamestnať a udržať si prácu ako ošetrovateľ v domove dôchodcov. Tam aj stretol svoju budúcu manželku Lenku, dobrovoľníčku.

Málokto sa dokáže obetovať, Janko bol tiež v mnohých stránkach svojej povahy sebecký. Jedného dňa si všimol, že za jeho obľúbeným pacientom chodí dievčatko na vozíčku. Keď ho videl odchádzať už si po piaty-krát, rozhodol sa opýtať dedka, kto to je. Dedko mu s ťažkým povzdychom vyrozprával príbeh vnučky, ktorá po siedmich rokoch svojho života začala bojovať so zlyhávaním obličiek. V tú noc sa Janko vôbec nevyspal. Na druhý deň oznámil dedkovi, že si berie dovolenku, tak si dlhšiu dobu nezahrajú šach, ktorý zvykli hrávať vždy, keď mal Janko službu. Aké bolo dedkovo prekvapenie, keď ho po dvoch mesiacoch konečne navštívila vnučka, vysmiata a zdravá. Spoločne s mamou mu vyrozprávala ako ich prišiel Janko pred mesiacom a pol navštíviť so správou, že sa zhoduje s jej krvnou skupinou a rozhodol sa darovať jej jednu zo svojich obličiek. Dedko dojatý okamžite chcel Jankovi ďakovať, no nemohol. Janko sa už viac v domove neukázal. Hneď po operácii odišiel a už sa nevrátil.

Život je plný prekážok, občas nám s nimi pomôžu iní. Tí sú pre nás istým spôsobom hrdinovia. Nemajú podobu Supermana ani Batmana. Obyčajní ľudia, no aj tak vynimoční. Takým prípadom je aj Janko Kapusta. Rodina, ktorej pomohol naňho nikdy nezabudne.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár