"Prisahám, že keď toho chlapca nájdem, zavraždím ho vlastnými rukami." hromžil.
"Čo sa deje?" opýtala som sa.
"Vieš, Julka, náš úžasný osemnásťročný hosť sa vybral na výlet. Lenže akosi pozabudol, že by sa mu mohli potrhať stehy."
Zakryla som si rukou ústa. Veľmi dobre som vedela, čo by znamenalo, ak by sa to stalo. Otec otvoril dvere a skoro sa zrazil s naším nezvestným.
"Kde v keli si bol? Si myslíš, že pokoj na lôžku máš len preto, že mi v živote chýba adrenalín a baví ma riskovať, že ma kvôli tebe zastrelia? Alebo ťa baví zašívanie? Dúfam, že áno. Lebo dve rany musím zašiť znova. Čo to je?" opýtal sa otec mysliac malý uzlíček, ktorý Dávid držal.
"Môj brat. Samuel. Má iba opl roka. Musel som poňho ísť, lebo by zomrel. Som jediný príbuzný, ktorého ešte má. Mama zomrela a otec bojoval vo vojne."
"Či mám v dome jedného Žida, alebo dvoch, to je v podstate jedno. Tomu malému to v podstate nemajú ako dokázať. Ale sklamem ťa. Ani ty nie si v stave starať sa oňho. Júlia sa postará, kým budeš ležať. A bude môcť zísť za tebou aby si videl brata. Ale len raz za deň a len na pol hodiny." podal mi Samuela a odviedol Dávida do svojej ambulancie. Môj otec vedel byť nekompromisný. Niekedy.
***
Umyla som Sama a potom som mu obliekla čisté šaty po mne. Bielu košieľku a modré nohavice. Ešteže moji rodičia neboli zaťažený na ružovú.
Uložila som ho do postieľka a zašla som k Dávidovi (najskôr som sa presvedčila, že otec odišiel na návštevu, ako vravel).
"Ahoj." povedala som. Usmial sa.
"Ďakujem, že si ma zachránil v tej uličke." povedala som mu.
"Nemohol som inak. Ten starý chlípnik by ti ublížil a na to si príliš pekná." Začervenala som sa.
"Mohol by si mi niečo o sebe povedať?" opýtala som sa.
"Neviem, čo by som mal. Veľa toho o sebe neviem. Akurát, že mám šťastie, že sa vojaci trocha štítia štvrtí, kde prepukli choroby. Tam sme bývali, takže máme šťastie, že nie sme chorí. Ako som povedal tvojmu otcovi, mám osemnásť rokov, ale to už asi vieš. A želám si aby sa vojna skončila." zadíval sa na strop, akoby tam mohol nájsť odpoveď na to, ako ukončiť vojnu.
"Aj ja si želám, aby sa vojna skončila. Desia ma vojaci. Všade chodia so zbraňami, akoby ti tým chceli dať najavo, že ťa môžu kedykoľvek zastreliť."
Díval sa na mňa a ja som sa pozrela na neho.
"Lenže ty, Júlia, sa o svoj život báť nemusíš. Teba tí vojaci nezastrelia. Mňa by zastrelili. A aj Sama. Rovnako ako tisícky ďalších." povedal s trpkosťou v hlase
Vedela som, že má pravdu, ale vedela som aj to, že by sa nemal rozrušovať. Zdvihla som sa a prešla k dverám. Otec mohol každú chvíľu prísť a ja som nechcela, aby ma poslal k tete. Keď som stála pri dverách, Dávid ma zastavil.
"Odchádzaš, lebo som niečo povedal?" opýtal sa.
"Nie. Lebo otec sa môže každú chvíľu vrátiť a aj Sam sa môže kedykoľvek zobudiť." odvetila som a zatvorila dvere z druhej strany.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
25. 4.apríla 2011 22:44
prepáč, že som tak dlho nečítala (rorry) teraz si to vynahradím
Napíš svoj komentár