Stojac pred bránou do dospelosti mokla v daždi.
Chcela si to ešte vychutnať, než bude ako každý.
Pár krokov ju delilo od bezpečia, od sucha a tepla.
No ona len stále a mokla. Lebo vedela, že ak prekročí bránu, bolesť sa nestratí, že ponesie si ju do konca so sebou.
A tak stála v daždi, lebo ten bolesť odplaví. A zamýšľala sa, sama nad sebou.
"Nechcem dospieť!" kričala do sveta,
ale už bola dávno dozretá.
Rozhodla sa navždy si uchovať posledné pramienky detstva,
ako spomienky. Talizmany, čo povedú ju cestou kľukatou a dlhou, plnou prekážok...
Dážď odplaví bolesť...
Po daždi vyjde opäť Slnko a možno sa aj dúha objaví.
A ona opäť bude sa usmievať, v tom správnom objatí...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jojogirl
16. 5.mája 2013 21:39
spadla hurška....
Napíš svoj komentár