» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
Boli štyri hodiny ráno, keď som sa celá spotená a zadýchaná konečne prebrala z toho strašného sna.
Ležala som na studenej mokrej tráve, bola mi zima a aj napriek tomu, že bola tma, som veľmi jasne videla ako sa ku mne približuje Buster. Jeho ruky sa za mnou chlýpne naťahovali a keď sa ma dotkol, prešli mnou zimomriavky.
Potom som sa zobudila, ale už len to, že mi to pripomenulo moju minulosť bolo príliš na to, aby som znovu zaspala.
Ja viem, že pred minulosťou sa človek neschová a o to mi ani nešlo, ale ľahšie sa s ňou vyrovnáva, keď môže človek povedať, že to už prešlo, alebo, keď je to od neho aspoň zopár desiatok kilometrov.
Otvorila som si teda nejaké skriptá a chcela som sa čosi učiť, ale nešlo mi to. Stále som bola celá vystresovaná a takpovediac mimo z toho sna.
Zapla som si teda notebook a napísala som ockovi mail, aby sa cez víkend stavil. Vedela som, že sa poteší. On sa vždy potešil, keď som ho pozvala na návštevu.
Potom som otvorila mail od mne neznámeho odosielateľa, hoci to zvyčajne nerobím a takmer ma vystrelo rovno na stoličke.
Poznám muža, ktorý ťa znásilnil. Ak sa to chceš dozvedieť, príď sama v hociktorý utorok medzi druhou a pol treťou za nákupné centrum MaxxShop.
Najskôr som chcela mail vymazať, ale potom som klikla len na odhlásiť a povedala som si, že si to rozmyslím neskôr.
Keď začalo svitať, dávno som mala vypitú kávu a aj zjedené niečo ako raňajky.
Z postele sa vyteperil môj krásavec, celý rozstrapatený a ešte mal zalepené oči.
"Kedy si vstala?" opýtal sa ma a ja som pokrčila plecami akože neviem.
"Si mala nastavený budík? Učila si sa?" opýtal sa, lebo to som mala vo zvyku. Nastaviť si budík a učiť sa ráno.
"Mhm." prikývla som a snažila som sa nepozrieť sa mu do očí. Hneď by zistil, že klamem a potom by som mu musela povedať pravdu. A to som nechcela. Zbytočne by sa o mňa bál.
"Urobíš mi kávu?" opýtal sa, keď si sypal cornflakes do misky.
"Áno. Ako sa ti spalo?" opýtala som sa, aby som rozprúdila rannú konverzáciu, trochu ho prebrala a zároveň aby soms a trochu uvoľnila.
"Tak normálne. Nič sa mi nesnívalo, ale napadlo mi, či by sme neskočili niekde cez víkend. Len tak na výlet. Dva, tri dni mimo mesta nám neuškodia." navrhoval to tak zaujato, až mi bolo ľúto, že mu to musím zaraziť.
"Pozvala som otca na večeru. Navyše nám to nevychádza z rozpočtu. Ak zaplatíme ubytko a cestu, nezastanú nám peniaze, aby sme mohli budúci týždeň jesť." povedala som mu o dosť kruto, ale posledné, čo som chcela bolo pýtať peniaze od otca, alebo nedajbože od jeho mamy. Veď by to obe strany brali ako dôkaz, že nie sme schopní sami sa o seba postarať.
"Ah jaj...ale na Vianoce na lyžovačku pôjdeme a hotovo." rázne vyhlásil, až som sa bála, že si ešte aj dupne.
"Ale ja neviem lyžovať." poznamenala som.
"Nevadí naučím ťa." to bola preňho posledná veta venovaná téme nášho výletu, takže nemalo zmysel mu odporovať.
A tu zrazu, len tak nečakane, ani som sa poriadne nezamyslela nad tým, čo hovorím, len zo mňa vyletelo:
"Dnes po škole idem k psychologičke na sedenie, takže nepôjdem s tebou domov." povedala som a takmer som si zakryla ústa rukou.
"Ale je utorok. Nemávaš sedenia v utorok." tak podozrievavo ako on vtedy sa na mňa otec pozeral, keď som rozbila rámček s fotkou, kde bol s mamou a povedala som mu, že ju rozbil zlý obor.
"Som si to prehodila." povedala som a išla som si do izby zbaliť ruksak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár