Prečo sa próza naturizmu volá próza naturizmu??? (ja viem, už mi asi matury lezú na mozog)
Včera, pardón, vlastne predvčerom (to vážne tie dni tak rýchlo utekajú?) som bola s @nymerio na túre. Už si nepamätám, ako sme sa vlastne dostali až k téme vyššie uvedenej, ale stalo sa. Pri našich rozhovoroch jeden nikdy nevie, kde skončí.
Samozrejme ja ako kocka (ktorou nie som) som hneď vychrlila poučku o próze, že je zatlačená do úzadia dejová línia a že sa dbá hlavne na opisy a hovadiny (ešte že som z toho v utorok odpovedala ).
Prišli sme však na zaujímavé zistenie. Vlastne keď sa tak nad tým zamyslím, asi sme iba znovu objavili teplú vodu, lebo sa mi čosi marí, že niečo podobné sme mali aj v poučkách, no ale to je jedno.
Čiže próza naturizmu je próza, ktorá vznikla v prírode (príroda po anglicky=nature) a na túre (keby náhodou túra = dlllllllllhočizná prechádzka)
No a teraz k môjmu veledielu:
VÝSTUP NA SIVEC by Kajs eL Carlos
Dlhočizná bola cesta autobusom SAD. Všade okolo boli samé spotené ľudské telá a vzhľadom na to, že K., sa robí nevoľno pri dlhších cestách autobusom, táto dievčina bola radosťou bez seba, keď sa ocitla na pevnej zemi, nádhernej čiernosvivej asfaltovej ceste neďaleko malebnej dedinky v Košickom kraji.
Táto radosť veliká preveliká však netrvala dlhšie ako... (no nestopla som si čas a hej je to apoziopéza.....dobre už som ticho!!)
Rozvážnou nohou vykročili na chodníček, rozhodnutí pokoriť ten mohutný výtvor matky prírody.
Slniečko sa jagalo žiarivou žltou a rozjasňovalo inak aj tmavý strašidelný les. Lístky na stromoch veselo šumeli aj pri najmenšom záchveve, zelenali sa v lúčoch slnka a fotosyntetizovali (ťažké sloveso) o sto dvesto.
Vyzeralo to ako pohľad do lesa z rozprávky o Jankovi a Marienke a toto prirovnanie nie je náhodné.
S hnusom K. pozrela na zem.
"To čo je?" čierny fliačik pripomínajúci zoschnutý list ležal sotva pol centimetra od jej nohy.
"Zdochnutá žaba." odvetila bez akejkoľvek emócie nie veľmi podstatná okoloidúca.
Následná cesta sa tak stala lávovým poľom, či akýmkoľvek iným nebezpečným miestom, ktorého názov mi hneď nenapadá, vzhľadom na to, že už len pomyslenie na rozpučenú žabu, ktorej kosti a vnútornosti sa rozťahujú po ceste, či ešte nezaschnutú krv, ktorá, lákajúc muchy, rozlievala sa po černi asfaltu.
Pár metrov, nie však viac ako kilometer a bolo po nočnej more. Cesta asfaltová, zmenila sa na lesnú, pokrytú lístím, ktoré jemne šuchotalo pod podrážkami tenisiek.
Keď tu zrazu...
"Aha! Žaba!" zvolal N. a K. skoro vyskočila prvou kruhovou rýchlosťou takmer až na obežnú dráhu.
"Čo? Šak je živá." povedal nechápavo N.
Pohli sa ďalej vnímajúc zeleň lesnú i turistickú, nevnímajúc skupinku turistov, ktorú zanechali za sebou, snažiac sa nestratiť cestu na vrchol.
A tu vo chvíli, keď sa prudký stúpajúci kopec slávnostne rozhodol zmeniť svoje stúpanie na pohodlnú rovinku, cestička trpela schizofréniou. Rozdeľovala sa do viacerých smerov a nevedno prečo,hrdinovia nevšimli si zeleň turistickú. Pokračovali ďalej v cestičke smerom k ľavotočivej zákrute (aspoň myslím, že bola ľavotočivá).
Začervenalo sa im pred očami.
"Stratili sme sa." sucho oznámila K. "Budem to rátať. Toto je prvýkrát."
Vrátiac sa na zeleň turistickú, smerujúc stále vyššie a vyššie k belasej oblohe, k mäkučkým bielym oblakom, ktorých naozaj nebolo veľa, pokračovali turisti v ceste za svojím cieľom.
Ó aká to bola krása! Zelené pahorky krásneho Slovenska, zamatová modrosť pokojného Hornádu a stromy týčiace sa k nebu. Čarokrásny kraj to, ej veru! Bzučiaci hmyz a mierny vetrík. A hoc na Tatry nevidno, slastný to pocit na dušiach zdatných turistov, zdolali vrchol Sivca! Trikrát sláva!
Vytiahli jedlo, chleba a buchty, zajedli si za odmenu, urobili fotky a vybrali sa na Sedlo Repy, reku, možno ešte stihnú aj Jánošíkovu baštu.
Cesta nenáročná čakala ich, temer len do doliny kráčať mali. Topánky pod stromami zbavili si slamy i iných návštevníkov v podobe prachových zrniečok a malilinkých lístkov.
Kráčali ďalej, nehľadiac vôkol. Len z času načas, uvidieť zeleň turistickú zažiadalo sa im zrazu. No kde nič, tu nič. Akoby zmizla.
"Druhýkrát." povedala K. stroho. Otočili sa a spomínajúc na príbeh Marienky a Janíčka, hľadali správnu cestu.
"Dal by som si perník." poznamenal N.
"Ja aj celú chalupu." doplnila K.
Cesta sa vynorila znenazdajky, označená len malou šípkou. Medzi kríky trebalo vojsť.
"To je tá moja falošná odbočka!" zvolala K. veselo a opäť mali cestu.
Predierajúc sa hustým krovým, cestou neschodnou a neveľmi priateľskou, počúvajúc strašidelné vŕzganie stromov, ktoré akoby snažili sa ich varovať, nech radšej na modrú značku vrátia sa.
Pár minút trvalo len a našli medzník, čo hľadali. Čistinka uprostred lesa, nevýrazná, no predsa.
Nasledujúc ďalej značku vodiacu, došli na rázcestie. Aj keď ťažko nazvať rázcestím niečo, kde všetky cesty končia.
Vybrali sa teda jediným, čo mohlo cestou byť, no neistota a neprítomnosť akéhokoľvek počmáraného stromu bola deprimujúca.
"Vráťme sa." navrhla K. "To je tretí raz." dodala po chvíli.
Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažili, prosili o pomoc všetky mocnosti neba, zeme, lesa...nič. žiadna značka sa neobjavila. Vybrali sa teda pseudocestičkou, ktorá ich viedla, viedla a viedla.
Dostali sa na kopec. Svah to nebol veľmi strmý, no ublížiť by vám mohol, keby chcel, veď príroda je silná.
"Kade?" odvisla vo vzduchu otázka vyslovená N.
"Dole. Dediny sú vždy v dolinách." odvetila po chvíli K. a tak mierili stále dole a dole.
Za doprovodu štebotu vtákov, hladení nežným vetríkom, napredovali po ceste plnej kameňov tvrdých a studených, bez života, trávy, zelenej ako je na jar zvykom a jemnej akoby bola tým najvzácnejším kobercom.
Koľko radosti zjavilo sa v očiach cestovateľov, keď objavili modrú, azúrovú značku, ktorá viedla do dediny.
Takmer na konci cesty, rozvalili sa na tráve, nechali sa maznať a objímať jej jemnosťou, nežnosťou.
Napokon našli cestu, nestratili sa.
"Nabudúce, už len povezieme sa." myslela si K.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
santoris
3. 5.mája 2013 17:33
aký má ten blog zmysel?
Napíš svoj komentár