Uvedomil som si, že vo vlaku života – môjho života – som len pasažier. Konečnú stanicu túžba však v mojom vlaku hľadáte márne. Myslím, že by som ani Keroucka nepotešil, možno Becketta. Je však najvyšší čas nájsť Godota, nie len naň donekonečna čakať.
Dosť bolo metafor. Niekto mi tu zatiahol ručnú brzdu a ja sa cítim v kýbli niekde stratený (okej, odtéééraz!) a keďže jediným mojim smerovaním bolo, že však nejako sa to vyrieši, dostal som sa v živote do bodu, kedy sa musím sám rozhodnúť kam ísť. And that´s the problem.
Vždy som volil tie menej boľavé riešenia a ak bolo treba niekde zabrať, radšej som to vzdal, ako by som mal sám seba sklamať. Doteraz však moje menej bolestivé riešenia neznamenali zlý smer, skôr naopak. Tam kde som ešte pred polrokom bol, by som sa možno ani pri voľbe tých tŕnistých ciest nedostal. Všetko vychádzalo, škola, práca... . No, ten pád bol asi len otázkou času.
Je dobré zažiť si ho. Viem to. Viem, že mi to dodá silu. Veľa ma to naučí a dá sa aj povedať, že už naučilo. Len stojím pred voľbou a to je niečo, čomu som sa celý život vyhýbal. Radšej som čakal, čo mi život prinesie. Mám pocit, že čím viac nad problémom premýšľam, tým je riešenie ďalej. A tak tu sedím, píšem a premýšlam:
Que sera sera,
whatever will be will be,
the future's not ours to see,
que sera sera.
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
zusss
28. 10.októbra 2014 16:09
Napíš svoj komentár