Som ako obrovská diera. Prepadol som sa do nej spolu s celým svetom. Som jeho skazou a ani ma to nemrzí. Mrzí ma, že sa tam do nej prepadol aj celý cit vo mne. Všetky túžby sa stali nepodstatnými, pretože plniť ich už môžete len sám pre seba. o čom to potom je? Prestal som hľadať únik a stal sa zo mňa profesionálny bábkoherec. Poznám všetky hranice svojho divadla. Ich objavovaniu som často venoval mnoho životov. Poviete si napríklad, ako by taký vedec ocenil takúto cyklickosť, keď by mal nespočet životov na objavovanie a zdokonaľovanie. Ale tak to nie je. Všetko niekde končí. Vesmír, hmota, čas, alebo len možnosti. Jediné čo patrí skutočnému nekonečnu som ja. Ja a tá obrovská diera, ktorá skrz mňa žije vlastným životom...
A tak zas píšem tieto listy. Tentoraz zo sveta, ktorý som opäť zapálil. K prstom mám stále pripletené špagátiky, ktorých pohyby zapríčinili tento požiar. Z miesta kde jeho plamene ovíjajú moje vnemy, no stále dovoľujú telu prežívať až kým neostane len popol. Akoby už len toto vo mne dokázalo prebudiť kúsok citu. Všetko vôkol sa rúti a ja plačem. Plačem aj keď neviem nad čím. Možno len nad sebou, lebo všetci tí ľudia, čo bojujú o svoj holí život sa tu zas objavia akoby sa nič nestalo. To len ja ostanem taký istý.
Bolí to. Bolí to vidieť ako mi prestalo záležať na vlastných rodičoch, rodine. Ako mi prestalo záležať na nej s ktorou bol môj prvý život tou najkrajšou existenciou akú si môže človek ako ja priať, ale to už nejde zopakovať tak ako pred tým. Dá sa to len napodobniť a teraz... Teraz tam niekde horí so všetkým čo ma nadchýnalo i strašilo. S tým čo som miloval i s tým čo som nenávidel. Padá na štyri a plamene vlastného tela ju dusia, až kým nestratí vedomie...
A aj tak mi to nie je ľúto. A to je to najhoršie škrenie mojej duše.
Mŕtvej duše.
To jediné kvôli čomu sa vie prebrať na okamžik k životu aby na malú chvíľu zacítila smútok...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár