---
Naposledy som ju videl v prednej lavici domu smútku. Nepamätám sa, že by som niekedy stál na mieste kazateľa, no keď si spomeniem na tie dni, celý ten pohreb vidím z jeho miesta. Vidím všetkých zhromaždených. Jeho najlepšieho kamaráta, ktorého som neznášal, no teraz mi ho bolo ľúto. Jeho Brata, ktorý mi bol vzorom sily, no jeho oči boli skrčené v plači kým si v náručí držal sestru, ktorá v čiernych šatách a so zlomenými kolenami plakala zo všetkých najviac.
Cez pohreby som sa cítil najdospelejšie. Napriek problémom s alkoholom, som bol rodinným šoférom a aj oni nám boli ako rodina. Poznali sme sa od batolacích čias, takže bolo normálne, že som svoju krstnú a krstného vozil od fary k úradu, od úradu k nemocnici, z nemocnice na úrad a od úradu ku fare. Čakal som v aute kým v doprovode mojej mamky všetko vybavili. Vlastne to vybavovala ona a oni len súhlasili, alebo podpísali, čo bolo treba.
Mal som pocit, že to pomáhanie ľuďom v záchvatoch plaču ma robilo nachvíľu normálnym.
...aj keď to vobec nebola pravda...
---
Zobudil ma ten zvuk. Strašný úder rozletených dverí a následný krik ma vytiahol úplne zo spánku. Ležali sme vedla seba. Oni dvaja, čo mi boli ako bratia a ona, sestrička z ktorej raz vyrastie najkrajšie dievča na svete. Tak som o nich premýšlal vo svojej krpatej hlave. V hlave s belasými očami, ktoré sa na svet museli začať dívať triezvo priskoro.
Dosadla na mňa neuveritelná váha. Váha ženského tela. Bol to prudký pád. Na ženské telo dosadlo mužské a ich váha sa skĺzla popri mne na tej obrovitej posteli. Na krstnú následne začali dopadať jeho ruky. Ich dlane boli zavreté a ja som prvýkrát videl dospelého človeka tak nechutne bezbranného.
---
Počúraval sa až do svojich 15tich rokov a vždy keď sme spali u nich v izbe (Nie v spálni. V spálni už nikdy nie…) musel si pod plachtu hanebne rozkladať igelitovú prikrývku. Mal som vtedy už asi desať a bol som velmi škodoradostné dieťa. Jemu som sa však nikdy nevysmieval. Práve naopak. Na smiech boli všetci tí dospelí, ktorí ho ľutovali a snažili sa celé roky dopátrať čo za zdravotné problémy može mať, keď sa mu to stáva tak často. Mal som desať a nebol som doktor a pritom mi to bolo viac než jasné. Možno to bolo jasné aj im, ale nikdy to nebola možnosť s ktorou sa narábalo. Milan bol proste len chorý. Čím iným by to už len mohlo byť?
---
„Dnes nie! Je tu aj malý Otis!“
Zakričala.
Nepamätám si toho z detstva veľa, ale tú vetu si budem pamätať navždy. Bol to zlom. Zlom ktorý zažije možno každý, ale určite by ho nemal zažívať tak malý. Ale nechápte ma zle, ten zlom nebol o mne. Mne sa nič zlé nestalo. Stalo sa mi práve niečo dobré. Pochopil som niečo zo sveta. Niečo z mysle, čo som síce neskor zapudil a skúšal roky zabudnúť, ale bolo to tam a vykvitlo vtedy keď som bol na to pripravený…
Celé to bolo v tej chvíli, keď matke nezáležlo ani na sebe a ani na deťoch, ale záležalo jej na tom, že to čo sa práve dialo, má svedka. V tom, bola tá podivnosť, ktorá v tom šoku a zmätku zastavila čas a všetko utíchla. Nachvílu som dospel. Dospel som v muža, čo rozváža matky po pohreboch svojich detí.
---
Napriek tomu, že neboli extra bohatí, boli medzi prvými čo mali jednu z tých vydeohier na televízor. Neskor ich predávali všadeprítomný vietnamci a ich základom bola hra so skákajúcim Taliánom s fešnými fúzikmi. Povedal by som, že mal svoje deti rád. Povedal by to asi každý, kto ich pozoroval. Pár mesiacov po pohrebe som ho stretol v jednom z pajzlov. Sedel pri stole sám a vraj to robil každý deň od rána do večera. Prepíjal peniaze krstnej mamy, lebo sám už nepracoval a utápal sa v smútko. Teda skor v samoľútosti. Skúšal som s ním prehodiť pár slov. Zistiť, tak trochu nešikovne, či sa tak trochu neobviňuje. No vinu necítil ani trochu. Pár slov stačilo, aby mi aj pripitému bolo jasné, že sa vidí len ako obeť.
---
Pozrel som sa na stranu. Ležali tam ich deti. Malé dievča, ktoré z oboch stŕan držali za ruku jej starší bratia. Mali otvorené oči a hladeli do stropu. Jej oči boli zaliate slzami no ich pohľady boli aj tak neuveriteľne otupené. Akoby len dúfali, že si tie otvorené oči ich otec všimne a prestane.
A čo bolo potom?
Pravda je že neviem. To je to posledné čo si pamätám. Občas sa mi zdá, že som proste zaspal a prídem si vtedy strašne hlúpo. Inokedy zas, že som mu niečo povedal. Ako dieta som mal totiž chvíle, keď som niečo musel povedať dospelému, ktorý bol opitý, alebo inak obratý o zmysly. Nie ako dieťa dospelému, ale ako rovný rovnému a to najzvláštnejšie na tom bolo, že mi v takej chvíli nikdy neodvrávali. Nikdy nemali čo povedat na tú chladnú vetu, ktorú som v sebe pre nich našiel.
Možno som jednu našiel aj pre neho, ale nechcem klamať. To čo si pamätám bola len tma a následné ráno, ktoré akoby zmylo všetok ten zážitok preč. Síce len z povrchu, ale bol preč a my štyria sme sa už nikdy nerozprávali o tom čo sa vtedy stalo. Boli sme si o niečo bližší a zároveň o niečo vzdialenejší. Zbližovalo nás vedenie a odďalvala hanba. Hanba, že to všetko v tomto svete musíme dopustiť, pretože sme len deti. Pretože pred niektorými vecami, budeme navždy len deti…
---
Vraj v tom boli drogy. Vraj niečo vyviedol a preto ho hladali v ten večer policajti. Preto vyliezol tam hore a musel nejak zle stupiť. Niečo musel zle odhadnúť…
Pod sviečkami na strmých schodoch bola zaschnutá tmavohnedá škvrna - Tam sa mu hlava dotkla betónu. My traja sme však vedeli, že medzitým všetkým sa zastavil doma.
Na chvílu.
Na malú chvílu.
Vedeli sme čo tam videl, keď hľadal útočisko pred vlastnou hlúposťou. To, že zamieril v strachu tam, muselo byť v zmätku, pretože inak by tam s týmto problémom nikdy nemieril. Jeho pud ho však niesol k matke. Nohy pripitého chlapca poháňané strachom vybehli do schodov, otvorili dvere a…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár