Naozaj je jej čaro také zradné? Boli mi skvelými prarodičmi aj napriek tomu, že cit voči mne im do srdca naspäť nepriniesla. I napriek tomu, že som len mŕtvolou. Že som len žijúcou minulosťou. Vychovávali ma a opatrovali, ako to najcennejšie na svete. Možno sa to s láskou preháňa. Rozhadzujeme ju navôkol po ľuďoch v túžbe vytvoriť putá, no tie často stoja za tak málo. Trhajú sa vo výškach, kam nás v klame vynesú, aby sa v páde roztrieštilo všetko čo stvorili v tejto krehkej alchýmii.
Vnútro mám opäť pokojné, ako po jej smrti. Som pozorovateľ príbehov, stojac tak trochu mimo nich, no tentoraz s chuťou vliať do nich z dlaní kúsok krásy. To ma naučila moja milá. Svojím životom i smrťou. Necítiť krivdu od sveta, ktorému nikdy o krivdu nešlo. A nezmenila sa ani teraz. Hoc som pre ňu od jej návratu nemal lásky, nezazlievala mi to. Stále sa usmievala hoci ja som bol pochmúrny. Stále ma obdarúvala teplými bozkami na moje chladné tváre.
Nebol to jed, čo travil moje srdce. Bol to strach. Strach z neschopnosti zaplniť prázdnotu po kúskoch duše niečím rovnakým. Hlupák ako ja totiž nechápal, že prázdno nie je len koncom a aj keď by sa v ňom nedalo vystavať niečo rovnako cenné, aj bezcenná maličkosť ako pomník zničenému, zastaví bolesť, ktoré z neho môže plynúť, a vyzdvihnúť to, čo v ňom kedysi bolo.
Všetko to začal starec a jeho cenený majetok, bezcenný v očiach uličníkov. Ja som si vtedy možno spomenul na obraz, no moje srdce si spomenulo na moju lásku. Ženu, ktorá by starca vedela na rozdiel odo mňa utešiť. Prihovoriť sa mu a pomôcť mu preniesť to kúzlo z črepín do niečoho iného. Ako ju poznám, tak najskôr do samého seba, aby o svoju cennosť neprišiel ani po opustení tohto sveta. A starec by sa usmial a rozbitie predmetu by nepovažoval za krivdu, ale za dar...
Ani goze z obrazu nejestvuje pre pocit krivdy. Jej slepé oči neskrývajú zášť. Skrývajú túžby, rovnaké ako mala ona. Vrátiť minulosť. To ju zmenilo na čaro, ktoré v rukách sebca, urobí z človeka navždy súčasť tohto kúzla.
Chýbalo tak málo a stratil by som sa v ňom rovnako ako mnoho iných.
Teraz však viem, že nič z toho čo sa stalo nebola chyba. Prvá tretina duše patrí navždy goze. Z vďaky, že vrátila tak cenného človeka, do sveta, ktorý ľudí ako ona potrebuje. Druhá časť duše bude na moju milú dozerať z obrazu, aj keď mňa tu už dávno nebude. A tá tretia...
Tá na ňu bude čakať na druhom svete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár