starému pánovi haraburdu, ku ktorej mal tak trochu nezdravý vzťah. On však plakal. Slzy mu bezradne padali do črepín a ja som si pomyslel, že tá detská roztopaš v tej chvíľu zničila niečo magické. Niečo, čoho bolo v celom vesmíre len jeden kus. A aj napriek tomu, že zničili niečo tak cenné, nebude pre nich tento čin znamenať nikdy nič viac, ako jednu z mnohých hier.
Koľko som toho rozbil pri svojich uličníctvach? Nikdy som sa nezamyslel nad tým, že niečo z toho by mohlo mať inú cenu ako som tomu pripisoval. A vlastne... To isté robím do teraz. To isté robíme všetci...
Vždy som si myslel, že vzácne, až magické veci končia priam teatrálne. Že ich musí zničiť nejaký veľký zloduch, alebo hrdina. Že sa o ne musia viesť vojny. Že sa o nich skladajú básne. A pritom tu nad jednou nepochybne rovnako vzácnou, roní slzy jediný starec.
Spomenul som si na starý obraz, ktorý ostal v prázdnom byte po prarodičoch. Keď som do neho prišiel, bol takmer nezariadený. V jednej izbe bol nízky stôl a dva tenké matrace s pokrývkami a neveľkými vankúšmi. No tento obraz v nej visel, ako bohatstvo prevyšujúce hocakú spupnosť. Bez rámu, len na kuse dreva a pritom som ho pre ten pocit cennosti nikdy nedokázal vyhodiť. V tieni uplakaného starca, som nemohol inak, ako tento podivný portrét oprostiť od tmy prenajatej garáže, ktorá inak slúži ako pohrebisko mojej minulosti. A i v nej, akoby si našiel svoje miesto. Teda skôr našla, pretože hovoriť o ňom v mužskom rode, zdá sa byť rúhanie. Odkedy som ju tam dal, nanosil som ku nej ešte mnoho vecí, no na počudovanie, žiadna z nich ho neprikryla. Stála na vrchole hromady, ktorej zasypaniu odolávala bez mihnutia oka.
Zobral som ho do rúk, už nie s tou neistotou ako kedysi, keď mala cenu určenú mnou, hoc sa jej vzpierala každým ťahom, ktoré ju vo svojich jemných sledoch tvorili . Bral som ju do nich s bázňou, akú človek dozaista cíti, keď mu do nich vložia tisíce rokov starú relikviu. A ona ako keby sa mi odvďačila. Zacítil som teplo okamihu, kedy akoby sa odstúpil celý svet a spoza neho sa ma mohlo dotknúť niečo neľudské a pri tom príjemne iné. Na okamih som si predstavil radosť z vetra obmývajúceho telo, ktorú musí cítiť samovrah pri skoku z útesu.
Na obraze bola stará žena v ošúchanom kimone. Od kolien bolo zahnuté nahor, zasunuté pod ženské obi, ktoré mala oviazané okolo pásu a jej nohy zakrývali prízračné vlnky potoka, cez ktorý sa brodila.
Jej tvár bola neľudská. No nie úplne. Snáď sa ňou len snažila byť. Držať tvar aký si pamätala, no jej slepé oči ho nikdy nevideli. Nemala mäso, viem to i keď z pod odevu vytŕčala len hlava, ruky a kúsok dekoltu. Viem, že to z čoho pozostávalo jej telo, nebolo nič viac ako len kosti, na ktorých bola natiahnutá koža. Vlasy mala zmotané do copu zviazaného v kúsku odtrhnutej látky a tak jej niektoré pramienky vlasov napriek tomu skĺzali po zvláštne formovanej tvári.
Jediné oddané svojmu tvaru, bol šamisen prevesený cez jej rameno.
Nástroj, ktorého zvuk mi nedá spať.
Nástroj, ktorého zvuk je predzvesťou všetkej hrôzy a zároveň krásy, ktorá obmýva to čo zostalo z môjho bytia.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
topanocka
26. 3.marca 2014 00:40
ty dobre píšeš
Napíš svoj komentár