Kam sa stráca minulosť, keď zmizne z ľudských srdcí? Možno nikdy nikde nemizne. Je toho toľko na čom stojím a po čom som sa celé roky neobzrel, no len táto otázka navrátila do mysle mnoho strateného. Chyby i úspechy. Maličkosti a zásadné veci, ktoré zo mňa zrejme spravili to čím som. Bol by som tým i keď by nezmizli? Nikdy predtým som za nimi nepocítil cnenie i keď niektoré by mi asi mali nekonečne chýbať. Nikdy až doteraz. Ako keby len prítomnosť obrazu obrátila myšlienku nenávratnej minulosti na ruby. Akoby uvoľnila lano držiace stĺp v rovnováhe a ten sa zaraz zrútil k zemi.
Prepadol som sa do nej. Do minulosti. Do trosiek, na ktorých som doteraz tak pevne stál.

Zazunela za mnou struna a keď som sa obzrel, obraz bol prázdny. Zazunela druhý krát a moje nohy zaliala chladná voda. Pri treťom raze ma niečo šklblo za odev.
Stála pri mne v žblnkotajúcom potôčiku, plynul mojou izbou, no zároveň v nej nebolo ani kúska z jeho prúdu. Babička, siahala skrčenou postavou ledva po pás stále z časti zahalená v hmle z obrazu. Navlhnuté pramene vlasov obmývali neprirodzenú tvár a bielma slepých očí do seba hltili môj pohľad. Tak strašné, surové a pri tom neopísateľne neodolateľné. Nech som sa pozrel kdekoľvek na jej telo, vždy ho pritiahli. Pomaly skĺzal po neviditeľnej preliačenine v priestore, až opäť skončil na nich. Boli ako odtok, možno schopný pohltiť celú dušu.
Kostnatá ruka stále držala sveter, ktorý som mal na sebe.
Chcela šepkať. Nebolo treba žiadne gesto ani slovo aby som to vedel. Povedala mi to bielmom očí. Zohol som sa a jej slová, takmer neslišné, vyplávali spolu so zápachom skazenej krvi. Núkala mi strunu zo svojho nástroja. “Na! Vezmi si!“. Vtlačila mi ju do dlane a ja som vedel, že v tej chvíli sa stalo niečo zlé. Vedel som, že aj keď to bola ona, kto mi niečo dával, zároveň som to ja, ktorý niečo stráca.
Pri jej nohách sa črtol pohyb. No oči ho nestihli sledovať. Stále sa prepadávali do pomyselného lievika. Teraz už viem čo to bolo. Lenže teraz, je už neskoro. Nedajú sa vrátiť späť prestrihnuté struny. Nedajú sa vrátiť späť kúsky mojej duše. A pri tom som toho mohol vrátiť toľko...
Každá zo strún vie vrátiť kus minulosti. Oživiť ju, adaptovať a dokonale vám ju oddať. Ale len hlupák verí v mágiu, ktorá tvorí z prázdna katedrály. Mágia je ako lano, po ktorom čím vyššie vyjdete, tým viac vám z neho odspodu zhorí.
Od toho večera na mňa z obrazu nehľadela len ona. Stál pri nej malý kúsok mojej duše v podobe neforemného kusa mäsa s jedným okom a končatinami, nerovnomerne pokrytými ochlpením. Tak ohavná, ako moja prvá túžba.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár