Možno práve pre mňa.
A keby nezazriem jej mŕtve telo na ceste, ani by som poriadne nepostrehol že zmizla. Hoc by tam už nebývala. Netancovala a neoddychovala.
Je zvláštne koľko toho môžeme stratiť bez toho aby sme to vôbec postrehli. Potrebujeme konce ani nehmatné príbehy, aby nás niečo zasiahlo... Bodky a epilóg v ktorom prinajmenšom niečo málo zhrnieme.
Občas sú to maličkosti, no práve ich opomínanie, akoby mohlo za toľko zlého. Ak by som schopný opomenúť neprítomnosť mačky, ktorá mi svojím vystúpením skrášľovala každé ráno, stratu čoho všetkého som ešte opomenul len preto, že som nevidel mŕtve telá?
Bola už hlboká noc a ja som bol sám na terase, kde mi spoločnosť robil len hustý dym z cigarety, keď som na jej lúke zbadal pohyb. Čosi striebristé po nej prechádzalo. Sprvu matné no mesiac tomu prepožičiaval zo svojej žiary, tak ako mu tú jeho prepožičiava slnko, aby to nakoniec, tak ako on, nabralo celistvý tvar. Na matnej postave po chvíli spevneli všetky obrysy a žiara, ktorú si prepožičala, akoby bola uväznená v sklenenej nádobe v tvare ženy.
Bolo to nutkanie z tej najhlbšej hĺbky. Tak ako to bolo so smútkom nad telom zvieraťa. Dokonca neprúdil o nič menej bolestnejšie, lež miesto vyhŕknutých sĺz ma niesli nohy jej smerom. No nekládol som odpor. Nie zo strachu z nej, nie pre podriadenosť, ktorú opis toho pocitu môže nepochybne navodiť. Bál som sa, lebo som vedel, že ak sa vzopriem zmizne všetko. Ona i pocit, ktorý bol síce neuveriteľne prenikavý svojou bodavosťou, no bodal na miestach, na ktoré človek istotne rokmi zabudol. Na ktoré sa nedostalo už dlhé veky nič. A predsa tam boli a ja som ich odrazu cítil, naplnené pocitmi ako žily krvou. Odrazu som vnímal viac ako kedykoľvek predtým. Bolo to ako dar, ktorý ocení len málokto pre jeho nepeknosť, ktorou vie na povrchu oplývať.
Hladké telo tancovalo len pár krokov odo mňa a vlhká tráva v ktorej som sedel bola tak príjemne teplá.
Ani na chvíľu zo mňa nespustila oči. Keď prekračovala z jedného miesta na druhé. Keď brala do rúk kvety aby si ku nim privoňala. Keď sa v pohyboch tela črtalo každé pocítenie pohybu vetra...
Vracala steblá a kvety naspäť k odtrhnutým miestam, aby k ním opäť ticho prirástli. Akoby i smrť jediného kúska zelene mohla poškvrniť jej predstavenie. Hľadela na mňa a ja som v zabudnutých miestach ľudskej duše cítil všetko čo si priala. Pocity i slová sa v nich črtali vo forme akú nejde vyjadriť. No nebáli sa mysle ako to s pocitmi často býva a nemenej ladne od postavy predo mnou, sa do nej vnorili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár