Boh vyslyšal prosby ľudí a opäť raz stočil znovuotvorené oči naspäť k Zemi. Usúdil, že dá ľuďom poslednú šancu. že sám vloží všetok svoj pôvodný úmysel do jedinej duše a človek v ktorom bude, spasí bytie. Znovu otvorí nebo a vytiahne duše z prázdnoty do ktorej upadali, kým bol Boh mŕtvy. Nato ľahol naspäť do hrobu s domnením, že duša, ktorej toľko zveril, raz zaujme prázdny trón, ktorý po ňom ostal.

Ľudia si ani nepamätajú ako dlho v malej dedinke žil.
Tesal sochy, tak krásne a precítené, že len málokto nepocítil ten zvláštny smútok, ktorý z nich sával. Tesal svätých i anjelov. Tesal Krista i jeho apoštolov. Tesal ich v prázdnom dome, tak trochu odľahlom od iných. Pod kopcom na ktorom sa vŕšil kostol. Ten však nenavštívil už polstoročie. Nie odkedy stvoril prvú sochu. Tú ktorá stále zdobí záhradu tohto domu. Sochu dievčaťa. Nenápadného vzhľadom i šatom.
Ešte vtedy nebol umelcom. Len čudným samotárom, keď sa mu jej živé dvojča raz v noci zjavilo na prahu dverí. Zmetená prosila o pomoc. Potrebovala sa dostať do kostola, tam totiž začínal príbeh, ktorý ľudstvo už nikdy neprežije.
Podľahol príležitosti a chutiam, ktoré už roky kvôli samote cítil. Podmanil si malé dievča. Spútal ho a trýznil. Zneužil a hanil. Trápil a nakoniec zabil.
Hrubá omietka v pivnici na záhrade, doteraz ukrýva krvavé steny. Len tie si to okrem neho tak dlho pamätali. Ony a mačka, ktorá v noc kedy vyhasla duša svätca, trávila čas v záhrade.
Nemohla sa prepadnúť do prázdnoty ako iné. Pretože raz mala vládnuť, nemohlo ju zničiť iné než ľudské zabudnutie. A jej existencia stále žila v čudákovej hlave. Nuž mačka vidiac potulujúcu sa dušu, ponúkla jej svoje telo ako útočisko. Nevediac komu pomohla. Netúžiac po dlhovekosti, ktorou sa jej jej skutok vrátil. Od vtedy v jej tele, tancuje na neďalekej lúke každé ráno o tom čo sa mať stalo a nestalo sa. Predvádza pohyby, ktorým ľudské oko nerozumie, no vtáky nad nimi plačú a zver stráca chuť žiť.
Zjavovala sa čudákovy v snoch. Zjavoval sa mu príbeh, ktorý zhatil.
Z otvorených nebeských brán na neho hľadelo nespočet tváry. V hnevlivom smútku, sklápajúc zrak. Ako anjel tak i človek, stoja tam s nevyslovenou výčitkou voči nemu a on vie, že on stojí akurát tak v prázdnote, ktorú si sám zapríčinil. A nie len sebe. Ale aj všetkým ktorých poznal i tým ktorých nikdy nevidel a neuvidí.

Dom mi predával starý pán v rokoch. Smrť mal na jazyku, no nie a nie ju prehltnúť. Dom opúšťal so slzami. Nebolo v nich však viac smútku ako zúfalstva.
Zúfalstva, ktoré kričí z otroka s ťažkou reťazou na krku, krčiaci sa z pod biča no stále v tvári s črtajúcim sa túžbou po slobode.
Zo stien v izbách vystupujú vystupujú kamenné platne a z platní zas postavy so svätožiarami. Niektorý majú krídla a iný zas nie. Oslnivé svetlo z poza nich zahralo s kameňom v nezvyčajnom súlade a žiara naberala z jeho chladu, aby vo výsledku nepôsobila veľavýznamne, lež skromne a ponuro. Každá postava bola úžasná v detailoch. Hľadeli do zeme miesto v nebesia a každý z nich len zopínal ruky, tak márne a posmutnelo, akoby neverili, že ich modlitbu niekedy niekto vyslyší.
Na dvore bolo pár búst, no to najkrajšie dielo nenápadne stálo na záhrade. Oči mala namierené k starým pivničným dverám a bola tak úpenlivo bezduchá, akoby ani nebola výtvorom človeka.
Akoby na dušu, ktorá by sa jej dotkla, ešte len čakala.

A odtiaľ som prvý krát uvidel mačku.
Tancovať na lúke.
Spríjemňovala mi tak každé ráno a ja som jej nedal pred dvere ani len misku s mliekom. Ale vraj som spravil viac. Povedala mi to v tom zvláštnom tanci.
Starý sochár umrel, ledva opustil svoje niekdajšie obydlie.
A ja som bol jediný, ktorý vedel o nejakej mačke. Mačke, ktorá síce umrela, no skôr kým sa obe z duší v nej vytratili do prázdna zachytila jednu z nich moja myšlienka.
A aj keď to bolo v mojich očiach tak strašne málo...
Menej, ako pre niekoho zraziť mačku.
Menej, ako pre niekoho vziať život.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
karlotiskot  3. 11. 2014 02:11
Screenshot
Napíš svoj komentár