Akoby nevedomosť zabíjala. Keď si ju človek uvedomí, je odsúdený na smrť. Nezvlečie sa mu mäso z kostí ani mu orgány nepodľahnú chorobe. Zomrie z vnútra, ale inak než len v bolesti a kŕčoch. Uhynie, akoby sa myseľ stala pevným objektom, ktorý odrazu môže zvetrať, zhniť, alebo sa rozložiť a vpiť pomaly do pôdy, z ktorej vyklíčila, ako kvet nikdy netúžiaci po bytí, no svoju nevôľu existovať, si môže uvedomiť až na samom vrchole svojho rozkvetu. Možno keby by pri mne nikdy nikto neprehovoril a ja som nemusel mať myšlienky zviazané v otepoch slov. Myšlienky by prúdili a nemuseli by sa pozastavovať v hrádzach tvoriac vety. Možno by šlo do celého bytia nazrieť o kúsok viac, lenže tak by zas slová nikdy nesformovali túžbu. Nespomalili myšlienku, aby bola vedomím a vnútro by ostalo samotné, iba s pudom.
Svet tu bol len na okamih a už teraz je dávno preč. Vesmír je len jediným buchnutím srdca a celá tá poézia s ľudskou rasou, bohmi, duchmi a dimenziami je len pár buniek prechádzajúcich skrz. To srdce ich ani nepostrehne, tak ako my v tom svojom nepostrehneme krvinku, aj keby sa od všetkých ostatných sebeväčšmi líšila. Bije a ani nevie koľko toho vo svojej prirodzenosti napácha. Koľko túžob zrodí a koľko ich zabije.
Dostalo ma to. Ta neschopnosť potlačiť nevedomosť. Bádanie v čase a priestore, v samom sebe i všetkých navôkol. Toľko námahy, ktorá sa nikdy nemôže stretnúť s úspechom. Možno preto, že v skutočnosti žiadna odpoveď nie je. Nie v pravom slova zmysle. Dostanete sa ku prirovnaniam a metaforám, ktoré vám čosi poodhalia, ale tá skutočná pravda je neodhaliteľná. Ukrýva sa v nich, ukrýva sa v strachu z nej a ešte za troma vrstvami odmietania. A aj tak môžete nájsť len truhlicu bez zámku a či už prosby, alebo hnev ju nikdy neotvoria.
Bolo to v zime. Celá moja existencia bola zhrnutá v jednej posteli a nočnom stolíku. Poznáte ten pocit, akoby sa vyparil celý zvyšok sveta? Najprv zmizne svetlo z poza okna, potom steny a nakoniec aj podlaha, na ktorú dopadali tiene z mojej hlavy. Telo občas žilo, jedlo, pilo, ale bol to len zotrvačník, ktorý ho do týchto činností tlačil. Tie roky ktoré do vtedy prešli akoby potrebovali len brzdnú dráhu, no myseľ vie, že kolesá sa už nikdy neroztočia.
Jediná útecha akoby bola v smrti. Uvedomila si to aj moja myseľ, ktorá ťažobu tejto existencie už viac nedokázala udržať. Smrť bola však pre mňa skôr osoba ako jav. Niekto, koho som chcel najprv spoznať, než sa mu nadobro oddám a tak začali noci plné alkoholu a tabletiek. Ťažké rána bez slín vo vyschnutých kalužiach vlastných sĺz. Práve v tých chvíľach sa ale pre oči stával svet čoraz viac prízračnejším. Občas bolo okolo mňa miesto tmy more. Cítieval som na pokožke prúdiť vietor, škriekať vtáky... Inokedy boli naokolo sviece, ktoré si len tak blikali v tme, avšak ich svetlo, nikdy nedopadlo až na mňa. Často som dúfal, že už to mám za sebou. Že som sa proste splietol a toto je to čo nás čaká na druhej strane. Svet plný úkazov, na ktoré sa dá bez žmurknutia hľadieť a cez oči z nich do vás prúdi pokoj a úľava. Dúfal som že sa pletiem. že je v celom mojom myslení, obrovská hrubica, ktorá pretvára celý jeho pôvodný význam, do beznádeje a samoty.
Možno to tak aj je. Neviem. Myseľ je obrovský labyrint odkázaní životom na telo a tak i ona často jedná vo svojom záujme. Predkladá sebaklamy a vzápätí im uverí, aby kroky toľko neťažili a zrak sa k nebu dvíhal o čosi ľahšie. Tak je možné, že i ona je len ilúziou - niečím, čo som si dal sám.
Víno nezabralo, no tabletky áno. Nedokázal som pohnúť ani brvou. Zrak upretí do prázdnoty zaznamenal pohyb. Zjavili sa tam dvere a pomaly sa pootvorili. Vstúpila ona a pri každom kroku, akoby si priniesla pod nohy vlastný svet. Kúsky podlahy z ošúchaného dreva...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár