„Čo to je?“ „Sused. Mláti svoju ženu. Práve ju ide znásilniť. Ona ho bude celú noc nenávidieť a ráno zasa milovať.“ Striaslo ma. Ani nie tak z tej predstavy, ako z kludu s ktorým to povedal. Bolo to len suché konštatovanie, nič viac. „Nezavoláme políciu?“ „Tí nič nespravia. Ona ho nechce mať vo vezení, chce ho mať pri sebe. Okrem toho ho aj tak do pol roka zabije. Osemnásty marec. Otrávi ho, ale prídu jej na to. Dostane...“ „Ako to môžeš vedieť?“ Už som mal sáčok navážený aj zbalený. Všetko to však bolo divné. Z poza ucha vytiahol joint. Keď si z neho potiahol, jasnomodré oči naraz vybledli. Zorničky sa stiahli do malých bodiek na bledošedom podklade. „Možno som anjel a vidím celú minulosť, prítomnosť aj budúcnosť.“ Tak trochu som to čakal. Ak má niekto krídla v chodbe, zrejme bol vystupovať na mikuláškej párty, alebo má o sebe dosť divné predstavy. Napriek tomu ma to zaujalo. Nebol ako tí šialenci vonku. Bol pokojný a nevtieravý. Okrem toho jeho oči... Nikdy som niečo podobné nevidel. „Prečo ju potom nezmeníš? Tej ženskej by asi dosť pomohlo, keby ju prestane mlátiť, znásilňovať a ona neskôr nemusí skončiť v base za to, že si zašpinila ruky s takým hovädom.“
„Tak to skús ty. Zmeň budúcnosť. Poznáš ju a aj tak ti v tom niečo bráni. Zobrať sa hore a proste to vyriešiť.“ „A je to vôbec možné?“ „Celkovo neviem o nikom komu by sa podarilo zmeniť budúcnosť. V podstate by sa musel rozpadnúť vesmír ak by to niekto dokázal.“ „Zákon Božej neomylnosti?“ „Taký je Boh. Sebecký a malicherný. Radšej to tu všetko zničí, ako by mu mali dokázať omyl. Jediný, kto tam hore za niečo stál bol Lou, ale vidiš ako to s ním dopadlo.“ „Lou?“ Kývol som hlavou smerom k zemi a na chvílu k nej sklopil oči. „Hej. Mnohý si myslia, že ľudí nenávidel. Tak prikázal Boh písať bibliu, v skutočnosti však bránil vaše práva. Boli ste len slepé hračky, preto vám dal kus zo svojho poznania aj keď vedel ako skončí. Peklo je vlastne plnšie lásky ako nebo... A potom si Boh radšej vymyslel tie sračky s osudom. Keď už nemohol riadiť ľudskú vôľu, prehlásil sa neomylným a každému pri narodení naordinuje v živote sklamania, či potešenia.“ „A nie je práve to, že mi o tom rozprávaš popretím jeho neomylnosti.“ Cítil môj skepticizmus. Som si tým istý. Rozpálil ďalšieho jointa, dlhým sýtim nádychom. „On je v podstate len decko s darom, ktorému ani sám poriadne nechápe. Okrem toho ako prvé stvorenia, máme isté výsady.“ Odvrkol s pohľadom do stropu. Cez steny už bolo počuť len tlmené vzlykanie. „Môže tvoriť jediným slovom. Vysloví ´život´ a narodí sa človek. Chápeš?“ Ak tomu nechápal on sám, ako by som tomu mohol pochopiť ja? Prišlo mi to smiešne a jemu asi tiež. Oprel si čelo o ruku v ktorej držal brko a vyšlo z neho zúfalo znejúce zachichotanie. „Mohol by stvoriť aj rovnakého ako je on sám?“ „Samozrejme. Prečo si myslíš, že sa nazýva Boh. Prikázal všetkým vrátane seba zabudnúť jeho meno len preto, aby náhodou nestvoril rovnakého ako je on. Nebojí sa o nič menej ako tá ženská nad nami.“ Všetko čo hovoril dávalo svojím spôsobom zmysel. Aspoň tam, za tým stolom. Napriek pochybnostiam, mal človek z jeho slov pocit osvietenia. Mal som odrazu dojem, že by som dokázal stráviť večnosť kladením otázok a počúvaním odpovedí. Posunul ku mne naplnený sáčok. Dnes to máš zadarmo, ale už musíš ísť.
Neviem prečo to spravil tak náhle, ale jeho oči opäť zmodreli. V popolníku dohorieval biely špak a spolu s vyprevádzaním sa všetky vnemy odrazu menili. Zas vzbudzoval len dojem šialenca. Pocit osvietenia zmizol a s ním aj chuť ho ďalej počúvať. Bol to blázon. Musel byť...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
loriana
15. 1.januára 2013 09:29
dobre sa to čítalo, no nie so všetkým súhlasím. nemyslím si, že peklo je plné lásky, ani že Lou je fasa týpek
Napíš svoj komentár