Bol som ešte dieťa keď som tú myšlienku počul. Nevedel som v čom spočíva, no moje vnútro hneď vedelo že je to pravda.
Možno prvá, ktorej sa mi od iných dostalo.
Bol to môj prvý stret s láskou. Tak trošku nečakaný. Možno preto som zachoval tak hlúpo. Možno preto, že som bol len dieťa. Možno som ešte nemal zvládnuté vlastné srdce a možno, možno som vtedy inštinktívne zareagoval pravdivejšie ako som na lásku reagoval celé tie roky potom.
To dievča pôsobilo neuveriteľne hanblivo.
S malým kúskom papiera v ruke.
Bolo na ňom “Ľúbim ťa“ a mňa pochytil smiech. Prvý krát som cítil ako mám nad niekým moc. Ako ho môžem ponížiť bez toho aby mi to oplatil spôsobom, ktorým by ma mohol zasiahnuť. A ja som to spravil.
“Špatná krava, kto by už len teba chcel.“
Nezvládla to a počúrala sa priamo predo mnou. A to kvapkanie vody, akoby ma prebudilo zo zvláštneho tranzu. Už predo mnou nestála ona. Stál som tam ja. Tisíc krát menší pred sebou, ako bola pred minútou ona. Tak zvláštne ticho, v ktorom som na okamih všetku tú pravdu zbadal. Bol to len okamih, ale určite som ju zazrel.
Niečo na mňa v slzách kričala. Vrhala po mne svoju nenávisť, ktorá bola ešte pred chvíľou láskou, no nemohla ma ňou zasiahnuť. Nebol som tam.
Bolo tam len udýchané telo stojace bez žmurknutia, hladiace skrz všetko pred ním, skrz ňu i skrz budovy, skrz hory i planéty, skrz slnká i nekončiacu tmu, až na vlastný chrbát.
Stálo tam a dostalo facku.
A ja som opäť precitol. V slzách a na kolenách. Hladiac priamo pred seba, stále v ťažkom dýchaní, načahujúc sa rukou za niečím pred sebou.
Odchádzal som z tadiaľ poníženejší ako ona. Človek, ktorý tak zbytočne zranil. Ktovie ako hlboko...
Prehrával som si v hlave výraz jej tváre, to poníženie, ktoré spôsobil no sám som ho nakoniec nebol schopný uniesť. Dodnes vídavam jej skrčenú tvár, rozmýšľajúc aké by to bolo, keby ju vtedy pobozkám a objímem. Aké by to bolo, keby sa vtedy rozhodnem spraviť niekoho šťastným...
Tak chutí pravda. Poníženosťou vo vlastných očiach. Hnevom na samého seba, za to ako sme sa videli, kým sme sa na seba nedokázali pozrieť. A moje vysnívané šťastie je niekde uprostred toho.
Vtedy som pochopil prečo sa ho tak dlho už nikto nedotkol.
Obklopuje ho bahno, tak odporné a slizké, že ho nejde ani len cítiť na pokožke bez toho aby ste nezvracali.
Je z našej myslí. Prúdi z nich a prvé koho vždy zaplaví sme my sami. Preto sa nadeň vždy radšej povyšujeme a aj keď všetci niekde v sebe tušíme že jediný pokrok v sebe vieme nastoliť tým, že sa do neho vnoríme, radšej si poletujeme po oblohe a miesto špinavých rúk, predvádzame pred inými s hrdosťou vyrobené krídla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár