Malo to byť vyslobodenie. Obyčajná smrť s krásnym výhľadom, no keď som vyšiel na kopec, uvedomil som si, že cez hustý sneh ledva dovidím na neďaleký les. Lieky však spravili svoje. Zo svalov boli už len nepodrobitelné kusy mäsa a tak i môj posledný pokus niečo si splniť, skončil fiaskom. Nezostalo nič iné, iba hľadieť do neba a vnímať, akoby sa telo pokúšalo v hrudi rozdúchať oheň, ktorý by ho zahrial, miesto toho ale len vyvoláva bolestivé kŕče. Jediné upokojenie bolo len v padaní snehu na moju tvár a pomyslení, že za chvíľu telo skončí. Skončí srdce, mozog a potom príde tma. Odnesie preč pocity aj myšlienky, všetky spomienky a starosti, akoby to bola len ďalšia malá kryha v tom obrovskom prúde studenej rieky.
Na tváre dopadli ďalšie dva chumáče. Neboli poddajné ako tie pred tým. Držali si tvar a nezmenené na dve kvapky, podivne chladili na lícach. Zrazu akoby zaznel z mojich útrob posledný pokus rozdúchať teplo a mne prišlo na um, že či už odchádzame v hneve, strachu neodpustíme si...
„Ľutovať sa.“
Zrazu som si uvedomil, že je moja hlava položená na niečích nohách. Bola to žena s pleťou, ktorá svojou bielobou takmer dokonale splývala s okolím, len na nose sa jej vynímali tmavomodré pehy. Dva chladné chumáče na tvárach boli jej prsty - mäkšie pohladenie nedoprialo človeku nič okrem jej šatu.
Prekvapením by som najradšej vyskočil a kričal o pomoc, čo by mi stačili pľúca, lenže vytriezvenie z tohto pokusu prišlo veľmi rýchlo.
„Ľutovať sa. To si predsa chcel.“ Pod jej prstami to hanbou až zahrialo. „Brala som už zatúlané deti, vojakov z bojísk, aj plno takých, ako si ty. Všetci to robili. Asi je to pre vás dôležité.“ „Chcel som pri tom len hľadieť tam...“
Naklonila sa aby mi nazrela do očí. Tmavo čierne vlasy sa jej skĺzli cez šaty nad moju tvár. Chlácholila ma nimi, ako to robia dospelí deťom, hračkami nad kolískou. Pomedzi túto hračku však svietili olovené oči, ktorým akoby chlad dodával na žiarivosti a ony ho menili na teplo, ktoré vôbec nehreje, iba sa usadí pod kožou a prúdi tam, ako čerstvá krv. Ponad vlasy sa jej z vločiek tvoril malý dáždnik. Usadzoval sa na nejakom neviditeľnom plášti, aby svojím spôsobom pripomínal nad tým prízrakom svätožiaru.
Prsty sa pohli aby mi nadvihli hlavu. Zrazu som mohol vidieť cez všetok ten padajúci sneh. Ten malý obrázok, z vrecka nohavíc. Tu som chcel žiť a keď sa rozpadli aj posledné nádeje na tento môj sen, chcel som tu aspoň umrieť. Pri pohľade, ktorý by sa mi naskytoval každé ráno z okna, som sa mohol posledný krát nadýchnuť. Vtedy len priložila prst na hruď a tam, kde sa to ešte pred chvíľou snažilo ožiť akoby sa stiahli všetky moje sily. Sústredili sa do malej ľadovej guličky na konci jej ukazováku. Ostávajúce sily, stačili, len na vystrašený výraz...
„Vy ľudia si myslíte, že poznáte skoro všetko. Pri tom ani netušíte o kráľovstvách na mesiaci, mestách v útrobách Zeme a božstvách zakliatych v horách a vrchoch. Neviete, že v snehu duša zamrzne a rozlomí sa v kúsky ľadu, aby mohla zmiznúť akoby nikdy nebola. A už vôbec nič netušíte o snehobielej žene, ktorá ich skôr ako sa to stane, odnáša do bezpečia.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár