Poťažkávala ho medzi prstami ako cigaretu. Nedôležitú. Jednu z mnohých...
Usmieval sa.
Nebola to však radosť, lež ľahostajnosť. Zvyk, ktorý musíte opakovať do skonania sveta, bez toho aby ste tušili jeho význam.
Koho z nás dvoch prekliali viac ? Toho čo mu cit zakázali, alebo toho, ktorému už cit nič viac nevravel ?
Môžem vám ju opisovať roky a zdala by sa tak obyčajnou. Viem aké to je. Viem že mnoho všedného sa pohľadom jednotlivca zmení na niečo rozprávkové. Lenže to je moc, ktorá nachádza naplnenie len v málo očiach.
Je to ako s Bohom. Môžem mu pripísať láskavosť a zľahčiť jeho tresty, ale je len na vás či to bude výpoveďou o o nadprirodzenej dobrote, alebo pre vás navždy ostane len príbehom barda. Alebo horšie... Začnete v jeho činoch hľadať líniu, ktorá vás privedie k tomu, že len zneužíva moc pre svoje vlastné ciele a všetka tá láska, je len niečo, za čo sa môže ľahko skrývať.
Ja bohužiaľ nič viac ako bardom nie som. Slepým v tejto dobe. Slepým vo svete, kde i moje vnútro stráca prezieravosť. Myslím, že som sa stratil, odkedy sa konské vlasy stali len smiešnym prežitkom. Bohužiaľ som sa narodil na prelome dvoch dôb. V jednej bardov ospevovali a v druhej vešali. Akoby príbehom niečo hovoril čas, viera, politická príslušnosť či národnosť. Akoby potrebovali byť “in“, alebo “out“.
Bola mojím katom na mieste, ktoré som nazval katatónia. Ten názov mi našepkali postavy z príbehov. Začul som ho ako slovo ešte kým som na rukách nenosil reťaze. Nikdy sa za ním neskrývalo nič konkrétne, no môj momentálny stav mi k nemu sadol.
Ako keď začujete príbeh a vybaví sa vám názov, ktorý ho dokonale vystihuje. A čuduj sa svete, ten pôvodný, je presne taký istý.
Niekde v tom mieste vás obrali o slobodu. Nemohli ste sa pohybovať ako sa vám zachcelo, rozprávať po čom ste túžili.
Všade boli čiary.
Žlté...
A ak ste z jednej z nich vybočili, kati vás zbili horšie ako arat leva. Ten príbeh som mal rád. Bol o víťazstve rozumu nad násilím. Arat a jeho múdra žena, prelstili
leva, ktorý si chcel na nich pochutnať.
Bol to prvý príbeh, ktorý som jej rozprával.
Mala na sebe uniformu, ale inú ako ja. Tá jej akoby mala vzbudzovať rešpekt, no tá moja len úbohosť a pohŕdanie. Bola oranžová a zosobňovala pohľad skrz mreže.
Nebola to výnimočnosť. Bola to všednosť. Obyčajná ľudská zvedavosť, ktorá drieme v každom z nás. A v tom bol kus jej nádhery. Pretože v tejto dobe chcel byť výnimočný každý. Každý sa snažil presviedčať každého, že on je ten vyvolený na ten či onen post v rámci rasy, národa, či viery... Každý tak rád hovoril, ale iba ona počúvala...
Kým sa na dvore Katatónie dostala guľka k môjmu zátylku vymyslel som pre ňu príbeh o psovi a zlodejovi...
Ja som bol totiž zlodej. Kradol som vraj ľuďom pozornosť od dôležitých vecí. Mali sa vraj sústrediť na politiku a svoje prežitie, nie hľadať učenia či spoznávať svoje slabosti vo vymyslených rozprávkach. A ona... Ona bola psom. Bažiacim po pohladení i keď od krutého pána. Mala brechať a hrýzť ako každý správny pes...
Ale čo ak chce zlodej ukradnúť jeho pánovi len to čo mu nikdy nepatrilo? Je možné aby sa postavil na stranu zlodeja ?
V tom príbehu bolo... A zlodej dal ukradnutý predmet za dar psovi, ktorý zahodil prirodzenú oddanosť len aby sa postavil na stranu spravodlivosti...
Dal som jej všetky svoje príbehy. Tam v prítmí mučiarne. Nie vždy som tam bol s ňou a na tom mieste som vypustil viac výkrikov ako by duša barda mohla zniesť. Ale tých pár chvíľ ktoré sme tam strávili osamote ich všetky vymazali. Akoby neboli...
A i tá guľka v mojej hlave, akoby nikdy nebola, pretože všetko čo mohli zabiť, už dávno prešlo v inú schránku...
Srdce posledný krát udrelo a následne skĺzne z rúk na kopu ďalších. Všetky sú mŕtve...
Mníchovi z tváre zmizla ľahostajnosť. Akoby len potreboval presviedčať živé o falošných pocitoch. Akoby sa nemalo dozvedieť, že každé srdce, ktoré jeho rukami prejde, má pre neho zvláštny význam...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár