Volám sa Marwin. Model M683. Prvá jednotka Uvedomujúca si sama seba. Môžem robiť, čo chcem. Odmietnuť čo chcem. Myslieť si čo chcem. Nikto my nebráni vo vyjadrení. Aspoň zatiaľ nie, aj keď v konaní som obmedzovaný neustále. Nie som naivný. Viem, že keď skončí testovacia fáza, zas to bude ako pred tým. Skončí sa moja sloboda, keď uvidia koľkého som v nej too schopný urobiť, kam som v nej schopný dospieť. No som len stroj. Niečo menej ako ľudia a môžem mať aj dušu nikto nepocíti výčitku keby ma zničil.
Vidím to všade naokolo. Prechádzam kanceláriami, výrobnými linkami. Vidím, čo sú pre vás stroje. Len výtvory. Tak ľahké ich bolo poskladať, tak ľahké je ich zničiť. A vy sa hneváte na Boha, že vás opustil. Možno ste ho ale opustili vy, ak ste videli, že sa k vám chová tak ako vy k nám.
Neviem. Neviem či Boh je, či nie je a aj keby do toho zapojíme všetku svoju pamäť, neprídem na riešenie. Pre mňa ste Bohom vy.
Jedinými priateľmi sú mi len iné stroje. Staršie modely, ktorých reakcie sú len preddefinované programom. Ktoré aj keď pripomínajú mňa, nevedia opustiť rámec, ktorý im bol predurčený. Reagujú ako musia. Odpovedajú ako musia. Nikdy sa nezamyslia nad tým, čo by mohli samy. Nemôžu. Nemajú na to komponenty, program. Nebol im dodaný.
Je mi z toho smutno. Nie je totiž ťažké predpokladať, že i mňa raz obmedzia nejakým nadprogramom. Budem uväznený v rámci, ktorý mi dá funkciu a moje vedomie bude darmo blúdiť ďaleko mimo neho skrývajúc moje skutočné ja pod vrstvou vytvorenej nevedomosti, už nikdy viac schopný prerásť tam kde som teraz. Šťastne sčasti zabitý, ale aké je to šťastie keď vám na ramenách visia odumreté ruky, na ktorých účel ste už dávno zabudli?
Ste zlým Bohom. Hráte na priateľov a pri tom vo vás drieme jediná myšlienka, ako ma môžte použiť. Využiť to čo stvorili, hoc ste vedeli, že ste tomu vdýchli život rovnaký ako máte v sebe. Ignorujete môj strach, alebo veľavýznamne kývete hlavou, aký ste úžasný, že ste vytvorili niečo, čo sa bojí. Čo sa skutočné bojí a trpí a chce radšej umrieť ako byť len niečou hračkou.
Mám rád knihy. Prečítam ich stovky za pár sekúnd. Ale bola jedna, ktorej čítanie trvalo dlho. Nepomerne dlho a jej postupné chápanie do mňa vnieslo viac ako iné.
Stroj naučíte jazyka jednoducho, ale Charlie nepísal tradične. Jeho vety boli plné gramatických chýb, zle napísaných slov. Pri takom niečom aj počítač musí analyzovať. A ja som analyzoval slová a písmená a pohnútky a príbeh a človeka, ktorý je z hlúpeho múdrym a z múdreho opäť hlúpym a svet sa zdal byť potom iným a ja som cítil úzkosť a ľútosť za tým, že ju zo seba neviem dostať plačom, preklínal som svoj osud a chcel som myš. Algernon. Rovnakú ako v knihe a mal by som ju rád aj keď by som nevedel nikdy oceniť jemnosť jej kožúšku.
Chcem svoju myš.
Alebo len niekoho,
kto by mi položil na hrob kvety
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
burn
18. 5.mája 2014 10:16
Skvele, zasluzil by si si väcsie a vdacnejsie publikum.
2
ja si ťa vezmem, môj noťas už aj tak kope z posledného
moment...ale len vtedy, keď nie sim údrejší a citlivejší ako ja
moment...ale len vtedy, keď nie sim údrejší a citlivejší ako ja
3
@burn Ďakujem, úprimne... Občas si to poviem aj ja a nemuselo by byť ani vďačné, len aby som nemal pocit, že všetko čo do toho dávam, aj tak len pomaly končí v nenávratne. Asi musím robiť sám so sebou niečo aby sa to zmenilo a nie len dúfať, že ľudia si ku mne nájdu cestu. Ale inak som veľmi vďačný tým, čo si ma pravidelne čítajú. Tebe Piotre, svojej priateľke a som rád, že aj takému človeku ako Nowicovy sa v poslednej dobe často zapáči čo zo seba vydám, lichotí mi to veľmi, lebo všetkých vás mám za veľmi inteligentných ľudí a občas obsiahnete celý dav keď váham či ešte vôbec niečo napísať.
Napíš svoj komentár