tak príbeh sa jej prečíta
o hmle v ktorej si mŕtva duša
len tíško rôčky počíta
„A či je možné zabiť dušu?“
nuž hlávka vyčkaj
dozvieš sa
o duši ktorá patrí zemi
no zničili ju nebesá.
Nebolo kedys žiadnej bázne
a Boh sa v lásku neskrýval
vládol jak knieža nebojácne
a všetky srdcia prerýval
Nebolo vojen, ani hriechu
to strach len vládol na zemi
a tvory, ktoré kládli odpor
zmenené boli na nemých.
No i ten čo raz zvrchovaný
nájde si neskôr rivala
nuž i v tých dávnych ťažkých časoch
zo strachu sila povstala
Povstala... Joj! To zradné slovo
Skôr rástla ako rastie kvet
A hoc aj ona bola bohom
ťažko ju niekde nezazrieť.
Nie ako Jeho čo sa dnes už
skrýva jak prízrak za mraky.
Nuž božie mlyny veru melú
nemajúc meter dvojaký.
„A kto to bol?“
ach moja hlávka.
Veď predsa zem. Tá naša mať.
pozhovej chvíľu s otázkami
a ja ti budem rozprávať
Človek to síce zabudol
a zviera to len tuší
no stromy budú navždy vedieť
pravdu o zrode duší.
To sa ti vezme kvapka vody
z hocijakého prameňa
zasýti koreň, prejde kmeňom
a hľa je v liste zrodená.
No list raz padne
a tu, malá,
vsiakne sa nazad do hliny
z ktorej sa už od dávnych vekov
žijúce tvory rodili.
Tak si tá kvapka v tele prúdi
žije si darmi od iných
aby raz s koncom svojho bytia
vstúpila naspäť do hliny.
Tam bude tvoriť svoje dary
a rada ich dá ostatným
a v tomto krásnom kolobehu
každého, každý obšťastní.
„A kto je Boh?“. Snáď jedna z kvapiek,
s darmi aké už nemal nik
čo chcel, toť mohol stvoriť slovom
kedysi nemý pustovník...
No privodil si život večný
keď zradil svoj sľub mlčania
avšak i moci ako jeho
spadnuté listy zabránia.
Nuž nie je ľahké vládnuť hline
a slova sama nepovie.
Tak si chcel aspoň uzurpovať
čo medzi ňou a nebom je.
Vládol tu dlho. Celé veky.
i ľuďom zišlo z pamätí,
že mať len oni navždy majú
a jej sú deťmi naveky.
Avšak mať tá si svoje chráni
a hlina tá je neiná
vzišla z nej sila s vôľou strestať
nevydareného si syna
Nuž a tá vôľa- zas len kvapka
no sama vzrástla, bez zeme
nevykvitla si v žiadnom liste
nečakali ju korene
Lež bola a byť navždy mala
to Bohu pokoj nedalo
Aby tu niečo ako on sám
pretrvať malo na stálo.
A tak jej hromžil, ubližoval
no kvapka tá len bola
nuž v svojom hneve vyriekol
neuvážené slová
Všetku si silu ktorú mal
vložil do túžby zničiť
a tak sa spolu s malo kvapkou
naveky dokaličil
Nezostalo mu nič len byť
a ničiť večne hnevom
kvapku ktorá už naveky
obieha kraje v bielom.
Nie je už tým či bývala
a hlinu smie len hladiť
jak hmla sa lesmi preháňať
vnárať sa do papradín.
Nuž moja malá pamätaj
keď v hmle sa stratí cesta
pozhovej chvíľu veď iba
pohladiť ťa chce sestra.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár