Tuš

Tuš nemá farbu ani hmotu. vidíme ho ako čiernu tekutinu. Aspoň si to myslíme. No naplňte ho, zmiešajte s papierom a uvidíte jeho pravú podobu. Je to sieť, ktorá vie zachytiť to, čo nedokáže zachytiť nič iné.
Prejdite ním hudbou a zosobní vám noty.
Prejdite ním časom a ukáže vám históriu.
Prejdite ním človekom a on do seba vpije jeho pocity...

Je zvláštne ako prichádza pravá láska.
Tá moja neprišla v zálive pocitov, ani za bubnovania srdca. Prišla do prázdna. Do človeka, ktorý sa v tuši okúpal už toľkokrát, že už z neho nemal do svojich vlákien čo vytiahnuť. Všetky tie obrazce, ktoré za ten čas vytvoril, vpadli do nenávratna. Nezničil som ich. Bál som sa, že sa tak môžu znenazdajky prikradnúť naspäť. Že ak ich zničím, uvoľní svoje zovretie a oni si ku mne nájdu cestu späť.
Preto nebol v mojej láske jediný sebaklam. Bola tam a pohladila človeka, ktorý v dotyku rozpoznal len dotyk. Nevadilo jej to. Nechcela zo mňa piť, tak ako zo seba ľudia v poblúznení citov pijú. Opantávajú sa a čerpajú. Majú v mysli tvár a na srdci hlas a ten im dodáva silu, až kým to všetko nevyčerpajú. Potom musia znovu a znovu načrieť to toho druhého, ale tento zdroj nie je nevyčerpateľný, pretože žiadna duša nie je nekonečná.
Jej dlaň sa ma dotkla, bez snahy si niečo zobrať, alebo niečo odovzdať. Dotkla sa len pre ten dotyk a tá chvíľa vložila do prázdnej zeme semienko a až vtedy som pocítil skutočný život. Nielen pochabé kradnutie, ale niečo, čo naozaj existuje. Chvíľa, ktorá bola dávno stratená a pritom stále prítomná. Nebolo už semiačko, bol klíček a keď nebol ten, bol zas strom. Nemal som pred tvárou tú jej, nezneli mi v srdci jej slová, bol len ten kúsok spoločného života, vždy prítomný a nevyčerpateľný. Rastúci a rozvíjajúci sa. Bez zrýchleného dychu, bez sĺz a úsmevov...

A potom to prišlo. Odišla, ako keď prievan sfúkne plameň sviečky a vy ostanete z nenazdajky v tme. Lež ten svoj plameň, som videl odchádzať priamo predo mnou. Nebolo nič len izba v ktorej som videl iba nás dvoch. Jej mŕtve telo a svoj žiaľ.
Zabudol som kde skončili všetky tie papiere, zväzujúce moje city. No ako keby ich mala v sebe. Ako keby podľahli skaze práve v tej chvíli, keď podľahla skaze ona. Pretrhli pavučiny a v jednej chvíli boli naspäť vo mne. Do pokojného kvitnutia sa vmiešala víchrica. Tlačil som sa k nej, no držali ma bezvýrazné siluety. Praskali mi švi na šatách, no trhanie znelo v mojich ušiach inak. Nebol to odev čo praskalo. boli to konáre a kmeň, ktoré v tom zmätku nevydržali. Ktoré som lámal vlastným žiaľom. Zatopili ho slzy a rev zraneného zvera nadlho odohnala každého vtáka v okolí, ktorý by si na ostatky tohto čo z neho ostalo, mohli raz sadnúť . Ťahal som sa k duši, ktorá visela nad jej telom. Načahovala ku mne ruku a ja blázon som nespoznal, že ma ňou nechce uchopiť, len mi dať letmé zbohom. Iste dúfala, že sa o náš strom postarám, kým zas nebudeme spolu.

A tak sa zas kúpem v tuši. Premývam špinavé riady a dúfam, že na ich dne nájdem to čo sa mu nikdy nepodarilo odniesť. S koreňmi zaborenými v prázdnote, kvitnúci do neba...

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu