Všetci zo zariadenia si už privlastnili osobnosť. Niektorí už v siedmych rokoch, tesne po tom, ako ich mozgy dospeli. Ona však na tom bola geneticky inak. Do zariadenia ju pôvodne nemali ani zobrať, keďže jej mozog bol z nejakých príčin naplno vyvinutý už v troch rokoch, avšak riaditeľ Heimur to nepokladal za prekážku. Práve naopak, D bola to najvýnimočnejšie, čo kedy videl, a hoci by na ňu jeho metódy pôsobili len čiastočne a stala sa tak jediným neúspechom z päťsto detí, tak predstava, že by zahodil príležitosť ju vychovávať, v ňom nepríjemne rozochvievala srdce. Len pomyslenie, že to urobí, ho obralo o dych, a on preto nemohol inak. Jedno z mála iracionálnych rohodnutí doktora Heimura sa však ukázalo ako najlepšia voľba jeho života. Ostatné deti totiž boli dokonalé. Vedomosti vstrebávali vďaka individuálnemu prístupu a areálu, ktorý ponúkal rozvíjanie schopností na princípe akejsi hry, ktorá mala v konečnom dôsledku reálne odmeny použiteľné nie len vo svojich priestoroch. Tie najväčšie boli vedomosti samotné. Keď ich dieťa malo a vedelo všetko o živých i neživých čiastočkách sveta, mohlo sa zamerať na čo chcelo a neskôr si vybrať osobnosť. Tá totiž nebola nikomu vnucovaná a dokonca boli odradzovaní od toho prebrať osobnosť zo správania sa pracovníkov areálu či jeho riaditeľa.
Deti nakoniec vnímali svet inak a osobnosť brali ako niečo, čo si dokážu vybrať samé. Postupne si nahradili čísla menami a osvojili si záujmy, na ktoré mali predpoklady ukryté hlboko v bunkách svojho tela. Ako oslavu jej prebudenia si zvolili odchod mimo areál na vopred určenú dobu, do vopred určených podmienok. Málokto si však volil pohodu a deti vo veku od siedmych do štrnástich rokov sa väčšinou chceli potýkať s čo najnepríjemnejšími situáciami a hádzať si polená pod nohy, aby sa po návrate do neho vedeli stotožniť s drsnou realitou spoločnosti. Ich osobnosť tak bola vystavená akémusi začleneniu do sveta, aby sa stala skutočnosťou a nie len výplodom predstáv a sebaklamov. D už mala osemnásť rokov a len teraz, tesne pred odhalením, sa rozhodla nájsť samú seba. Čo sa iným zdalo ako pomalé napredovanie, bolo pre Heimura skutočným úspechom v aký ani nedúfal. Do šestnástich nemala D žiadny prioritný odbor a aj keď opustila všeobecné štúdia a vybrala si frekvencie, bola nádej v jeho zvládnutie, nie to ešte pre významnosť tejto jej cesty, iba nepatrné. Riaditeľ ale vedel, že všeobecné štúdia preberala do najväčších detailov a z frekvencií a všetkého okolo nich, nebola v tom čase ani o chlp pozadu za tým, kde by bola po desaťročí špecializovaného štúdia. Znepokojovalo ho niečo iné. D sa nikdy nevzdala svojho čísla a nechcela iné meno ako to, ktoré jej dali po príchode do zariadenia. Meno sa spravidla dávalo ešte kým sa nabrala osobnosť. Niektorí si ho dali z vtipu, niektorí nad ním uvažovali roky. Tak či tak v prevzatí osobnosti zohrávalo úlohu, nech už bolo vymyslené za akýchkoľvek podmienok. D nikdy nechcela mať iné meno ako D a sťažka prijímala i to, že jej číslo začali nakoniec všetci vyslovovať ako písmeno.
Vnímala malé telo chlapca. Vyslabnuté a predsa pevné. Trochu vystrašené a zároveň odvážne. Tak sa javilo hlavne kvôli podpore, ktorá sa mu naskýtala. Tri telá za ním však boli už dospelé. Svaly mali vyvinuté a prirodzene udržiavané. Pripomínali skôr zvieratá ako športovcov. Pri ich bokoch sa črtal kov a z ich myslí pulzovalo nadšenie z predstavy uspokojenia, ktorého sa im dostane. Mladík priviedol svojich kumpánov priamo k nej. Presne ako tušila, jej telo a technológie privábia pozornosť takých, nad ktorými jej v úsudku nemusí stáť ľútosť. Je jedno aké s ňou mali plány, pretože pred ne bola dávno vystavaná hradba. Úmysel hlbší ako dno oceánu a vyšší ako obloha. Bola v jej mysli a nebolo ňou možné otriasť.
Zastrašovanie ani nevnímala, hoci na nich to pôsobilo tak, že iba nerozumie ich reči alebo nepočuje skrz slúchadlá na jej hlave. Preto sa rozhodli, že si dievča hľadiace do zariadenia na ruke, ignorujúce ich snahy, proste vezmú. Prvý z nich načiahol ruku k mladému telu, keď to odrazu vyštartovalo proti nemu. Na chvíľu mu pripadalo, že z jej slúchadiel sa ozýva narážanie kovov hlboko pod morskou hladinou, no než sa nad tým stihol zamyslieť, zacítil v krku časť jej dlane, ktorá bola hrotom jej tela, ako železo na špici kópie. Cítil pevnosť ťahajúcú sa jej postojom od ruky načiahnutej zároveň s jej chrbtom, spevneným každým svalom, každou bunkou držiacou jednotlivé stavce, opreté rovnako vystretou nohou až k prednej časti chodidla, odrážajuceho sa od zdanlivo rovnako pevnej zeme.
Jej svaly sa už nezdali byť len v jej tele, ale ako šľachy slúžil každý kúsok pôdy a každý pohyb vzduchu. Preklínal sa. Nie za svoje túžby či hriechy. Preklínal sa, že sa postavil do cesty tejto sile, pretože nikdy v živote si nepripadal byť menším ako teraz. Ruka bez problémov zasunula ohryzok do dýchacej trubice a on sa s pocitom nepredstaviteľnej malosti drhol sebou samým, vediac, že ďalší dvaja muži dopadnú k jeho telu každým okamihom a že k nemu môže dopadnúť celý svet, ak by sa k tomu rozhodla. Túto svoju myšlienku, však už nikdy nedokončil, nedostatok kyslíka ho pripravil o vedomie a on spokojne umrel v sladkej neznalosti toho, čoho súčasťou na pokraji svojho života bol.
Malý chlapec sedel vo vlastnom moči na chladnej dlažbe zrúcaniny. Na vlastné oči videl, ako si jej ruky podmanili telo tretieho z mužov. Prisahal by, že bol svedkom toho, ako sa jej prsty z časti vnárajú do jeho kože a robia ju neuveriteľne krehkou, neschopnou jej akokoľvek odolať. Kropaje krvi vyzdobili steny s opadajúcou omietkou, a splynuli s pálenou tehlou vykúkajúcou z pod nej. Zlomila mu väz bez väčšej námahy, aby potom upriamila pozornosť na jeho bezbrannosť. V očiach jej videl, že sa nad ním nezľutuje a odkiaľsi počul nárazy kovu z hlbín mora.
Vlastne nie, čím bližšie bola pri ňom, tým si bol istejší, že je to skôr zvuk ľadovcov narážajúcich o seba na hladine, zatiaľ čo v tom chladnom mori je on.
Na chvíľu stratil pocit strachu a čím viac počúval slabú ozvenu toho zvuku, začal si svoje telo uvedomovať bunku po bunke. Odrazu to však prestalo. Zvuk úplne stíchol a on si uvedomil prečo. Dievča už bolo pri ňom a namiesto toho, aby na neho zaútočila urobila niečo iné. Vedel, že zomrie, akurát sa len rozhodla pre inú smrť ako u nich. Jej pohľad totiž ani trochu nezmäkol. Plytká, ako pavúk pri kŕmení mu nasadila slúchadlá, v ktorých už nebolo počuť jediný zvuk. Nemohol však ani tušiť, akú krutosť na ňom chcela skúsiť.
Frekvenciu, ktorá vymaže všetko vedomie, odstráni informácie v každej bunke mozgu, vyprázdni cesty medzi nimi a nechá z človeka len prázdnu schránku, predtým a už ani nikdy potom nikto iný nepočul. Ona sama ju vystavala na čisto teoretických základoch, potajme, pretože tušila, že niečo také sa ani inak vždy vecnému riaditeľovi ochotnému podporiť čokoľvek, nebude ani v najmenšom páčiť.
Prístroj uprostred zvuku zlyhal. Čierna obrazovka nahradila zvláštne znaky a vzduchom sa rozlial pach zhorených obvodov. On však tú chvíľu vnímal ako obraz spájajúci jedinou strunou celé jeho bytie a zvuk sláku, ktorý po nej prešiel v takom vysokom tóne, že jediným ťahom tento spoj prerezal ako magický nôž. Prerezal mu šľachy a jeho mozog už na ne nedočiahol. Spadol do chladne pôsobiaceho mora. Spadol pod jeho hladinu bez jediného jej záchvevu, uvedomujúc si, že celý svoj život vlastne na niečom visel. Ľahký a necitliví s pohľadom upretým nad seba pomaly klesol až na samé dno. Na hladine zostalo, rovnako isto ako na pevnej zemi, ležať jeho trasúce sa telo a chcelo silou mocou žiť. Jeho srdce si žiadalo tempo a jeho pľúca nádych.
Bolo to úbohé. Tak veľmi úbohé, až váhal či toto telo ešte chce. Nespočetne krát sprznené, až sa nakoniec stalo rovnaké ako telá jeho trýzniteľov. Stalo sa len ich nástrojom a on viac nechcel narábať s niečím, tak príkrym akým bolo to čo videl pred sebou. V tejto chvíli si však nemohol vybrať.
Voda na jeho pohyb nemala vplyv a jeho ruka nepocítila žiadny odpor, keď sa dvíhala k hranici toho zvláštneho sveta, k svojmu vlastnému telu. Z končekov prstov vystrelili strieborné nitky aby prešli hladinou a vrástli do chrbtice, vnárajúc sa pod kožu ako parazit nachádzajúci si nový domov v inom organizme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
gorgor
21. 2.febuára 2017 16:14
Skôr než poviedku to pripomína odbornú správu. Netvrdím, že to nie je dobré, naopak, ide o zaujímavý príbeh. Len tomu akosi chýba práve ten príbeh. Dialógy, napätie, gradácia - to tam absentuje.
2
@gorgor Nuž je to súčasť trošku väčšieho diela a na dialógy nie je ešte ten správny čas, potreboval som najprv vytvoriť svet, naznačiť v ňom jednotlivé väzby a potom do neho čitateľa uviesť.
4
Bolo to dosť zmätočné a neprehľadné a trochu aj nudné, bro Odporúčam vyhodiť všetky opisy a písať len dialógy.
5
@antifunebracka Kiež by som mal čas viac tento príbeh rozvíjať a zároveň si trochu natrénovať iné ako statické opisy, pretože ako vravíš, dynamické - s ktorými som musel pracovať tu mi zatiaľ vobec nejdú, keďže takú dynamiku som vo svojej tvorbe hádam ani nemusel opisovať. Potom to teda začne byť celé neprehladné- zráža to aj dobré časti a elé to v konećnom dosledku zacne byt nudné a tiež trošku zohráva rolu, že príbeh som už nerozvýjal inde ako v hlave. Bohuzial neni casu.
Napíš svoj komentár