V takomto čase by určite každý z nás najradšej ležal niekde na lúke a cítil vôňu prichádzajúceho tepla. Ale samozrejme, nemôžeme byť všade. Presne tak, ako Karin. Tá bola v takomto prekrásnom čase v škole, sedela v lavici a povedzme, že počúvala slovenčinárku, aj keď to asi pravda nebola. Veď komu by sa aj chcelo. Drísty o nejakom Tatarkovi, ktorý sa narodil v Plevníku. Koho to zaujíma? Karin uvažovala značne radšej o blbostiach. To je jasné. Ale v tento deň bola akási divná. Nebola vo svojej koži, nebola to tá pravá Karin, akú ju každý poznal: vtipná, veselá, flegmatická, odviazaná, niekedy až správne drzá. Ale o to s ňou bola väčšia sranda.
No vráťme sa k momentálnemu stavu. Akosi je ticho a nebodaj premýšľa o vážnych veciach! To sa jej spolu sediacej Lenke nepáčilo. Tak jej napísala lístoček, v ktorom sa spýtala, čo sa deje. Karin odpovedala jednou, ale výstižnou vetou:
„Zvažujem jednu vážnu vec.“
Pozreli na seba a smiech. Karin to nevydržala. Pravda, vážnosť nie je jej parketa a už vôbec nie pri slovíčkach: myslieť, uvažovať, prihlásiť sa z ekonomiky, učila som sa celý deň... to naozaj nehrozilo. Pretože buď je to blbosť, alebo sa deje niečo neobvyklé. Dnes išlo náhodou o to druhé.
Tak Karin začala kecať Lenke o čo kráča. Samozrejme, bol v tom chalan. Ako inak. A akoby nestačilo, z rovnakej školy, z vedľajšej triedy, o rok starší, štíhla postava, hnedé oči, čierne vlasy. Pre plno dievčat tzv. fešák. A práve tento fešák, inak menom Dano, pozval Karin na večeru.
Keď skončila s výkladom, Lenka na ňu nechápavo pozrela:
„A v čom je problém???“
Tak Karin začala:
„Vieš kto to je? To je ten týpek, čo som doňho asi pred týždňom na chodbe skoro navalila a ten istý, ktorého som takmer zhodila na schodoch, pretože mi zavadzal a ešte k tomu som mu nadala, že sa mi motá! A teraz ma vďačne pozve na večeru? Však to nie je normálne! Mal by mi dobre vynadať, že som drzá a nie toto! Jój! Čo teraz?“
Karin bola dosť výrečná a neskončila, pokiaľ si nepovedala svoje, aj keď niekedy fakt nezmysel. Ale po čase na to vždy prišla, že je to niečo od veci.
Keď svoju odpoveď zakončila otázkou pre Lenku, konečne mohla vyjadriť aj ona svoj názor. A tak netrpezlivo očakávala, čo jej na to povie.
„Asi si mu padla do oka, keď si mu nadávala.“
„Parádna odpoveď, naozaj. Ďakujem...“
„Tak choď. Či v čom je problém?“
Karin to už nevydržala a začala sa smiať.
„Keď ja neviem jesť v reštaurácii! To bude trapas! A ešte si pomyslí o mne, že som fakt šiši a mne sa moc aj tak nepáči...“
„Tak aspoň zistí, aká v skutočnosti si a možno preto, že si taká, ťa chce. Veď nemáš čo stratiť.“
„No dobre. Možno, že je v pohode, kto vie, však ho ešte nepoznám. Ale predsa. Skúsim sa tomu vyhnúť ak to pôjde a ak nie, tak...asi mi nič iné nezostáva.“
Lenka pozrela na Karin škaredo.
„Dobre, pôjdem...“
Na druhý deň sa mali akože dohodnúť, kedy teda spolu vyrazia na očakávanú večeru. Ako Karin spomínala, snažila sa mu na chodbe vyhnúť ako sa len dalo. Ale...čakal ju pred triedou. Keď sa vracala z bufetu aj s Lenkou, zbadala ho. Panika. Karin rýchlo schmatla Lenku za ruku a zatiahla ju ešte na WC, ktorý stál práve na svojom mieste a dokonca užitočný.
„Ja tam nejdem. Počkáme pokiaľ zazvoní a potom vojdeme pekne do triedy. Už tam nebude... Som to skvele vyriešila, že?“
„Nie, nie! Pekne tam pôjdeš a dohodnete sa.“
„Ale keď mne sa nepáči.“
„Ani mne.“
„Aké povzbudivé!“
Obe sa dali do smiechu. No nakoniec sa odhodlala a šla.
Po stručnom dohadovaní čas spresnili na šiestu. Taká ideálna hodina na večeru a ...trapasy.
Keď sa vrátila Karin do triedy, bola zdržanlivá...až pokiaľ nepozrela na Lenku. A bolo po vážnosti.
„Už sa z toho pravdepodobne nevyvlečiem. Alebo mu ešte poobede napíšem sms, že nemôžem. A je to! Parádny nápad!“
„Jedným slovom: nie! Musíš tam ísť! Aj tak sa tomu nevyhneš. Nedá ti pokoj, uvidíš.“
Mala pravdu. Nakoniec Sju prikývla.
Prišla domov, boli tri hodiny. Takže ešte tri je čas. Ale to utekalo, fúha, neuveriteľne rýchlo. A už bolo pol šiestej. Teraz dôležitá otázka:
„Čo na seba?“
No voľačo sa už našlo, veď nakoniec tak či onak nepôjde holá, až to nie je trapas spojený so škandálom. To by ešte chýbalo.
O 5 minút šesť. Brat sa tiež chystal do mesta a keď videl Karin, že stále pobehuje okolo zrkadla, spýtal sa, kam ide.
„Do mesta.“
„Busom?“
„Nie, autom.“
„A s kým?“
„Neviem.“
Samozrejme si robila srandu, síce v skutočnosti ho naozaj vôbec nepoznala.
„A zoberiete ma? Ja idem tiež do mesta.“
„Jasné!“
Paráda. Aspoň nebude v aute trápne ticho, Ton ju určite nenechá v tom...teda nemôže!
Jaro je v pohode chalan, o 3 roky starší, má dievča z mesta, mladšie o rok, spoznali sa tiež v škole a už sú spolu 3 roky. A klape im to, to je hlavné.
No späť k Karin.
V aute bola pohoda. Tom nesklamal, zachránil situáciu a takmer celú cestu sa rozprávali len oni dvaja, akoby Karin nebola vôbec prítomná. Ale predsa bola nervózna. Obávala sa najmä toho, že brácho vystúpi a ona nebude vedieť, o čom hovoriť.
A je to tu. Konečná. Tom vysadol.
Karin len v duchu:
„Ups! Čo teraz?“
Nejako sa predsa len už rozrozprávali obidvaja a potom to z nich šlo aj samo. Nervozita z oboch opadla.
Napokon dorazili do plánovanej reštaurácie, kde si objednali palacinky. Samozrejme, nápad našej Karin, ktorá miluje sladké.
V reštaurácii bolo našťastie dosť ľudí, takže stále bol niekto na muške. Veď nejako sa už museli zabaviť. A to pravé orechové pre obidvoch prišlo vhod, robiť si z iných návštevníkov prču. No nezasmej sa, keď druhí o tom nevedia.
Konečne prišla čašníčka s jedlom. Karin pozrela s obavami jedným okom na palacinky so šľahačkou, druhým na Dana a s rehotom dodala:
„To bude trápne. Ja neviem jesť!“
Bola vždy úprimná a to sa cení. Radšej nech to vie, ako potom na ňu pozerať ako na zjavenie. Treba upozorniť popredu, no nie? Pravdaže s úškrnom na tvári, až to nie je také tragické.
Dojedli. Pobrali sa domov. Celkom fajn strávený večer. A to sa Sju čosi navymýšľala, kým sa rozhodla predsa len ísť.
Večer v posteli si všetko pomaličky v hlave zrekapitulovala a došla k záveru, že ten týpek nie je až taký strašný ako si myslela. Veď s ním bola zábavka, celkom dobre si rozumeli. A on vyzeral, že je z nej úplne namäkko. Teda jeho úsmev a pohľady všetko prezrádzali. Zo žiarivých očí sa dalo prehľadne čítať...
Aj tak. Karin stále niečo vŕtalo v hlave, stále si niečím na ňom nebola istá. Dobre, poznali sa iba jeden deň, ale človeku stačí i chvíľka a zaľúbi sa. Áno, to bolo to „niečo“. Nemala ten pocit vo vnútri, že by sa zaľúbila. Celkom sa jej páčil, ona na 100% jemu, nemala chalana, tak sa pokúsila nemyslieť a dúfala, že sa čoskoro zamiluje.
Onedlho boli spolu zase vonku. Pravdu povediac, v jednom nemenovanom bare, kde pracoval ako barman. Poobede tam nebolo ani nohy, hrali slaďáky, stlmené svetlo, na stole karty a žížalky. No romantika ako sa patrí.
Tak. A teraz? ...začali hrať karty. Aby bola hra zaujímavejšia, stavili sa. Najskôr len tak o blbostičky: kto prehrá, zje 5 žížaliek naraz... potom desať... Karin mala šťastie. Veľmi sa z nich nenajedla, veď stále jej išla dobrá karta.
Keď cukríky už došli, zase bolo otázne, o čo. Chvíľu uvažovali, teda Karin nie, tá iba tak vyzerala a nechala na ňom, nech niečo už vymyslí. V tom prišiel návrh:
„Keď vyhrám ja, budeš so mnou chodiť, a keď ty, tak je to na tebe.“
Karin vypleštila oči, na sekundu prestala dýchať, nakoniec sa nadýchla zhlboka a vydala zo seba neisto:
„No...dobre.“
V duchu sa zamyslela:
„Veď hádam vyhrám ja, však všetky tie žížalky predsa musel zjesť on, tak dúfam, mi to vyjde i teraz.“
Začalo sa hrať. Horek mení. V tom Karin bola celkom dobrá, ale i tak z toho nemala ten najlepší pocit. Síce večný optimista, ale tušila, že tento krát to asi nevyjde. Pravdaže. Prehrala. Ako naschvál.
Kukla na Dana, ten celý vysmiaty, šťastný. Veď akoby nie. Má, čo chcel. Len Karin z toho nebola stokrát nadšená. Čo už. Práve začala chodiť s chalanom, ktorého akosi stále neľúbi. Dúfala však, že to príde čo najskôr a bude zamilovaná tak, ako on do nej. Pozreli na ich spoločný dátum – 7. 3. 2006. Hmm... obidve čísla magické.
„No paráda“, pomyslela si Karin. „Možno tie čísla niečo znamenajú... zaľúbim sa do neho a bude to láska do konca života... ako v rozprávke... len sa musím snažiť.“
Onedlho začali debatu o sexe. A toho sa Karin najviac obávala. Stále si nebola ním istá. No našťastie povedal:
„Nechcem sa s tým ponáhľať, vieš, prvýkrát by to malo byť nezabudnuteľné, s osobou, ktorú ľúbim a dobre poznám...aspoň takých 6 mesiacov a potom...“
Karin padol kameň zo srdca. „Pol roka, času a času“, pomyslela si.
Prešiel mesiac a 2 týždne. Karin sa snažila stále presvedčiť samú seba, že ho ľúbi.
„Veď je skvelý, zniesol by mi hoci aj modré z neba, keby chcem.“
Bola to pravda. Veľmi ju miloval, bol zaslepený láskou ku nej.
Ideálny vzťah. Teda vyzeral tak. V skutočnosti to však nebola pravda. A vedela o tom iba Karin. To ju trápilo najviac. Áno, mala ho veľmi rada, ale neľúbila.
O dva týždne neskôr sa Dano spýtal:
„Tak čo, kedy spolu už niečo vyvedieme?“
Karin zostala prekvapená. Touto otázkou jej vyrazil dych a tak odpovedala: „No, ja neviem, ono to musí prísť samo...“ V duchu si pomyslela: „To nemyslí vážne! Po dvoch mesiacoch?! Veď na začiatku spomínal aspoň 6!“
Táto otázka akosi Karin odradila ešte väčšmi.
„Prečo sa tak ponáhľa? Nie, ja jednoducho nemôžem.“
Prešlo pár dní... Bol piatok večer a sedeli spolu v spomínanom bare, ktorý sa začal plniť prvými návštevníkmi. Medzi nimi boli i dvaja Danovi kamaráti. Marek a Michal. Fešáci obidvaja. Hlavne ten menší, Marek.
Karin sedela unudene pri bare, hrala sa so slamkou z džúsu a vtedy si všimla, že Fero po nej pokukuje. Dano videl, že Karin sa ide od nudy zblázniť, tak jej ponúkol, či si nejde k tým dvom kamošom prisadnúť, že ich zoznámi. Karin samozrejme nenamietala. Veď čo je lepšie? Sedieť sama pri bare a vyzerať akoby zabudla žiť alebo si prisadnúť ku kočkošovi, ktorý po nej aj tak hádže očkom. Jasná odpoveď.
Dano však nevedel, že tým, čo zoznámil Karin s Marekom, spravil veľkú chybu. A za chyby sa platí. Síce nie vždy hneď, ale raz určite.
V ten večer preletela medzi nimi iskrička. Stačilo pár nevinných pohľadov, sem-tam nejaký dotyk a obaja sa zjavne zaľúbili... Láska na prvý pohľad? Juuuj a Karin tam mala svojho chalana, ktorý zrazu spozoroval, ako sa spolu dobre bavia. Rýchlo sa snažil obslúžiť zákazníkov a čo i len na sekundičku mohol odbehnúť, hneď bol pri svojej láske.
Tento májový deň si Karin uvedomila, koho v skutočnosti ľúbi. Nie je to však ten, ktorého by v danej chvíli ľúbiť mala, s kým chodí. Ale jeho kamarát.
Dano mal tušenie o čo kráča, chcel zachrániť svoj vzťah a tak dostal nápad:
„Čo keby sme zoznámili tvoju sestru Mona s Marekom? Boli by dobrý párik, nie?“
Karin zostala viac-menej zaskočená, pretože ona ho chce a oni dvaja sa ku sebe v žiadnom prípade nehodia. Veď Mona je ešte v puberte, bláznivá, nie zrelá do normálneho vážneho vzťahu. Zato Marek vyzerá byť už rozumný, správny chalan.
Jej odpoveď znela:
„Myslíš, že je to dobrý nápad?“
Dano sa snažil presvedčiť ju o svojej dobre naplánovanej myšlienke, až sa mu to napokon podarilo. Karin nakoniec prikývla, aj keď sklamane, ale zato si bola istá neúspechom.
Ďalší víkend bol teda naplánovaný. Stretávka v bare. Dano, Karin, Marek, Mona, Michal, Marietta (Monyna kamarátka). Do troch párikov. Na pohľad perfektne vymyslené. Ale čo v skutočnosti? Ťažko povedať.
Dano sa snažil z plných síl nanútiť Monu Marekovi, ale nebolo to také jednoduché, pretože on mal záujem o niekoho iného, o jej sestru - Karin.
Vtom prišiel okamih, keď Dano sa už nemohol pozerať, ako mu kamoš bolí jeho dievča, tak zobral Monu ku baru a začal jej nahovárať Mareka, aby neprišiel o Karin.
Lenže Marek využil túto situáciu. Dano sa vzdialil a hneď sa chytil šance. Pozval Karin zahrať si stolný futbal. Ona samozrejme neodmietla. Veď kalčeto jej celkom dobre išlo a ešte s ním, no nechoď...
„Ale ja to neviem hrať.“
„Tak prečo si ma zavolal?“
„Aby som bol chvíľku s tebou sám.“
„Aha.“
Pri týchto slovách Karin vo vnútri zacítila niečo, čo pri Danovi nikdy necítila. Asi to bola láska. Láska z obidvoch strán. Láska opätovaná. Láska ako v rozprávke.
Pri futbalovom stole sa smiali, rozprávali, srandovali, pozerali na seba príťažlivými pohľadmi... Koľko iskier medzi nimi preskočilo pri jednej hre. Mali pocit, že sa poznajú celý život.
Karin od tej chvíle premýšľala iba nad jedným:
„Ako sa rozísť s Danom? Ale keď on ma tak veľmi ľúbi, dal by za mňa hocičo, nechce ma stratiť... Ale keď ja ho neľúbim... prečo to je také ťažké? Také komplikované?“
Áno. Život je už raz taký. Kladie nám do cesty rôzne prekážky, ktorým by sme sa nemali vyhnúť, ale naopak, zdolať ich, a to možno čo najlepšie.
Bolo to priťažké. Stále chodila s Danom, s Marekom si volávala, písala, rozprávala o všetkom.
Teraz, keď má Dano pred maturitami? Na jednej strane by bolo od nej blbé, rozísť sa s ním pred skúškou, ale na druhej, klamať mu do očí? Nie! Na klamstvo Karin nikdy nebola. Vždy sa snažila byť voči druhým úprimná, aj keď ich možno niekedy ranila. Mala svoju zásadu: „Úprimnosť nado všetko!“
A tak aj spravila. Dala stretávku s Danom a povedala mu, čo je vo veci. Síce Dano tušil, o čo sa jedná, nechcel tomu uveriť, bránil sa zo všetkých síl, prehováral Karin, rozprával ako im bude spolu dobre. Len nech to nekončí.
„Ale to nie je také jednoduché! Hovoriť o tom, keď v realite to tak nikdy nebude, nikdy ťa nebudem milovať, aj keby chcem. Nejde to.“
Pri týchto krutých, ale zároveň pravdivých slovách sa mu natlačili slzy do očí.
Pre Karin to bolo strašné. Nikdy nevidela chalana plakať kvôli nejakej babe a už vôbec nie kvôli nej. Nechcela vycúvať z rozchodu, aj keď mala chuť pri tomto pohľade. Nie, udržala sa, našťastie. Pretože raz k tomu muselo prísť a radšej teraz ako neskoro a robiť všetko ešte ťažším.
Tak. Karin s ním ukončila dva a pol mesačný vzťah. Až jej kameň zo srdca padol, keď si pomyslela, že má po tom. Teraz jej a Marekovi už nič nebráni začať nový vzťah. A tak sa aj stalo.
Trávili spolu všetok svoj voľný čas, vždy, kedy sa dalo. Samozrejme, že boli i chvíľky, keď jeden z nich nemohol, mal iné povinnosti, no tie si nahradili. Ich telefonáty trvali väčšinou celý večer, čo sa rozlúčiť nemohli. Bolo im spolu neopísateľne dobre. Snívali o spoločnej budúcnosti, ako budú spolu bývať, každé ráno zobúdzať sa jeden vedľa druhého. Žiť bok po boku do konca svojho života, nikdy sa nerozísť. Áno, krásna budúcnosť... Len aby neskončila. Nie! Netreba zbytočne stresovať, veď boli šťastní, že majú jeden druhého, vzájomne sa dopĺňajú. Prirodzene, prišli aj nejaké tie menšie nedorozumenia, ale tie sa vždy hneď vyriešili.
Podnikali spolu menšie výletíky do prírody, väčšinou do jednej malej malebnej dedinky, v ktorej žili Marekovi starí rodičia. Tí boli veľmi milí, Karin si obľúbili, tak ako i ona ich. Hlavne nedeľné obedy babky Jolanky a zaujímavé príbehy jej muža z mladosti. Taktiež i prechádzky ku rybníčku či na kopček ku krížu boli fajn.
Vždy, keď tu boli, nezabudli na motorku. Marek bol totiž motorkár, vlastnil Hondu CR 250, dvojtakt. Kto sa vyzná, vie, že silnejšia mašinka. Karin milovala jazdy na nej. Predtým, než sa spoznala s Marekom, ani len netušila, že napr. KTM je oranžová, Kawasaki zelená, ako rozoznať dvojtakt od štvortaktu... Ale teraz už vie, už sa trošku vyzná a veľmi si tento nebezpečný šport obľúbila. Dokonca ju Marek naučil jazdiť. Samozrejme, potreboval dosť trpezlivosti, kým Karin pochopila, ako sa rozbiehať. Zo začiatku za ňou ešte sedával a v duchu sa modlil, aby sa im niečo nestalo, keďže Karin mala, doslova, v rukách ich životy. Našťastie k ničomu zlému nedošlo. Potom Marek povedal, aby vyskúšala ísť sama. Nasadil jej prilbu, obliekol chrániče, naštartoval motorku a...išla. Toľko radosti v jej očiach. Vôbec sa nebála, nemala strach, že by sa jej mohlo niečo stať. Na to ani nepomyslela, práve naopak. Keď chcela ukončiť jej prvú vydarenú jazdu, pomaličky zastavovala... ale... motorka bola príliš ťažká a tak sa s ňou vyvalila do trávy. To prišlo Sju náramne smiešne, zostala ležať na zemi s ťažkou prilbou na hlave a s rehotom na tvári čakala, pokiaľ ku nej dobehne vystrašený Marek a zodvihne ju. Áno, zažili spolu aj kopec srandy, nezabudnuteľné zážitky.
Sem-tam sa vybrali na plaváreň, na pizzu a často navštevovali jednu útulnú kaviareň v centre mesta, kde pre nich milý ujo čašník vždy našiel voľné miesto. Väčšinou však sedávali na tom najlepšom, k tomu latté a čokoláda so šľahačkou. Ideálne posedenie na porozprávanie sa.
Ale čo sa nestalo. Jedného dňa večer tento rozprávkovo dokonalý vzťah z ničoho nič skončil. Že prečo?
Bolo to tak: Karin si na internete už dávnejšie začala písať s jedným chalanom, ktorého vôbec nepoznala. Tvrdil, že je z iného mesta, sklamaný z lásky a spýtal sa jej, či by s ním nešla niekedy na kávu si sadnúť. Najskôr nesúhlasila, veď má predsa priateľa. Ale dotyčný bol taký dotieravý, že iba na kávičku, porozprávať sa. Keď Karin prestalo baviť čítať nezmysly, zavolala sestru, nech si s ním píše a tá nakoniec povedala, že Karin pôjde. Aj keď vedela, že sa to nikdy nestane, pretože má perfektný vzťah a pre nejakého neznámeho týpka nechcela nič riskovať.
Lenže v tom momente „neznámy“ napísal:
„Ja ťa poznám a poznám aj tvojho chalana a teraz mu všetko poviem, čo si mi písala a skončí s tebou!!!“
Karin až zle prišlo, keď jej to Mona ukázala. Nejaký magor, Marekov kamoš, si spravil dobrú zábavu, sestra mu prikývla bez súhlasu Karin a tá mala peklo. A naozaj. Marek sa to všetko čoskoro dozvedel, Karin neveril, myslel, že to všetko písala ona. Koniec. Koniec krásneho vzťahu pre Marekovu nedôveru ku Karin. Neveril jej a tak to skončilo...
Karin bola vtedy taká zúfalá, nechcela tomu uveriť, predsa sa tak ľúbili. Preplakala tri dni vkuse, týždeň jej nič nechutilo jesť, bola úplne zničená. Veď akoby nie. Všetko, čo spolu prežili, všetkého sa mala zo dňa na deň vzdať, zabudnúť. Z tohto šoku sa spamätávala dosť dlho. Našťastie však mala sestru, kamarátky, ktoré ju podržali a snažili sa, aby na neho nemyslela.
Po dvoch mesiacoch sa pomaličky prestala vracať k spomienkam. No zrazu jej prišla pošta na internete:
„Ahoj Žabka, ako sa máš, čo nové?“
...bola od Macka. Teda tak sa kedysi volali – Žabka, Macko.
V tom momente začala zase Karin plakať. Veď prečo ju trápi? Nemôže jej dať pokoj, nech konečne zabudne? Nevedela, čo má robiť, no nakoniec odpísala, že sa má celkom fajn a nič nové. Tak si chvíľu písali, až sa nenápadne dostali ku debate o nich. Marek sa začal Karin ospravedlňovať... Karin to všetko čítala so slzami v očiach. Potom sa jej spýtal, či by jej nemohol zavolať. Ak hej, nech ho prezvoní. Karin nevedela, tak napísala, že nemá jeho číslo. Bola to pravda, síce jeho číslo poznala naspamäť aj spredu aj zozadu. Ale ako výhovorka padla dobre.
Začal zvoniť telefón. Áno, bol to on. Kto by jej volal v noci o jedenástej? Tak po chvíľke zdvihla a s uplakaným hlasom sa začali rozprávať. On sa ju snažil rozosmiať, nech neplače. Asi po dvadsiatich minútach rozprávania sa jej spýtal, či by mu nedala ešte jednu šancu, že ho to všetko mrzí a stále ju veľmi ľúbi. Karin mala jasnú odpoveď, ale nechcela mu hneď povedať „áno“, tak ho trošku ponaťahovala, že si to rozmyslí a dá mu vedieť. Marek bol nedočkavý, tušil, čo povie, ale chcel to počuť, tak jej dal asi hodinku na „rozmyslenie“. Tá tak rýchlo ubehla, že by jeden neveril.
Zase zavolal, k čomu došla. Po dlhom namotávaní dospeli k záveru, že je z nich opäť zaľúbený pár. Presne taký, aký bol pred dvoma mesiacmi. Všetko sa vrátilo späť do svojich starých, ale zároveň správnych koľají.
Síce boli znova spolu, šťastní, vždy, keď Marek vyznal Karin, že ju ľúbi, ona sa iba pozrela a usmiala. Nechcela mu dať hneď najavo, že bez neho je nula a tak ho nechala sa potrápiť pár dní. Veď ona, doslova nežila dva mesiace a tie jej nevráti už nikto.
No nakoniec sa tých dvoch dlho očakávaných slovíčok „ľúbim ťa“ predsa len dočkal. Pri ich vyslovení mu až kameň zo srdca padol. Bol šťastný a ona tiež.
Opäť podnikali výlety, či už do spomínanej dedinky navštíviť Marekovych starých rodičov a oprášiť trošíčku motorku alebo len tak k milému ujovi do kaviarne. Občas zašli sa vypotiť do sauny. Taký parádny relax nikdy nie je na zahodenie.
Jedného dňa sa Marek dozvedel o neďaleko konajúcich sa motorkárskych pretekoch. Už dávno spomínal, že keď budú v blízkosti a bude mať s kým, bez váhania využije šancu. Najskôr to vyzeralo biedne, pretože každý sľuboval a nakoniec nikto nešiel. Posledná nádej bol Michal. Ale s menším háčikom. Ešte nemal motorku. No našťastie sa všetko včas vyriešilo. Michal kúpil KTM 250, dokonca ju stihol ešte aj rozobrať a zložiť.
Prišiel ich deň. Preteky, na ktoré sa tak tešili. Jazdci tam museli byť už od rána, aby sa zapísali, pripravili.
Jazdili sa dve kolá. Pri prvom štarte Karin ešte nebola, pretože tam mala prísť na aute s bratom a akosi blúdili. Našťastie sa konečne dostavili a videli už len naháňačku na trati. Samozrejme, nechýbal ani Fero, a veru, šlo mu to ukážkovo. Z prvého kola mal dobrý pocit, mohol skončiť taký piatky. Ešte druhý štart zvládnuť bez ťažkostí a bude super. Michal nedopadol až tak slávnostne. Na jednom úseku bolo asi po kolená blata a vody a to väčšine jazdcom neprialo, ako i Michalovi.
Pomaličky sa začali chalani pripravovať na druhé kolo. Pre Mareka dôležité. Chcel ukázať, aký je v tomto športe dobrý, nie len sebe, ale i ostatným. Sju mu dala pred štartom sladkú pusu, nakázala mu, aby si dával pozor, nerobil blbosti a bol opatrný. Bála sa o neho.
Štart sa ako tak vydaril. Prvý okruh v pohodičke. A tak Karin čakala, kým okolo prefrčí i druhýkrát. Ale nič. Pomaly sa začína strachovať, čo sa stalo, keď stále nechodí. O chvíľu jej zazvoní mobil.
„Kde si?“
Marek začal rozprávať. Lenže Karin v telefóne nič nerozumela, počula len okoloidúce motorky a tak nevedela, čo sa vlastne stalo. Dole za ním nemohla hneď prísť, pretože stála aj s malou sestrou na lúke a keby chcela ísť, museli by prejsť cez trať. A to bolo s malou dosť nebezpečné, tak počkali, kým skončia.
Po závere konečne dorazili za Marekom. Ten však sedel na zemi s bolesťami. Pravú ruku mal celkom opuchnutú.
„Čo sa stalo??“
„Však som ti povedal!“
Po vysvetlení Marek porozprával, čo sa prihodilo. Ešte v ten večer navštívil nemocnicu a... sadra. Ruka zlomená.
Čo môže byť pre športovca horšie ako mať úraz čo nehodu a potom už len čakať, kým sa všetko napraví, dá do poriadku, aby mohol vôbec pokračovať? Nič. Pre Mareka taktiež. Nezostávalo mu nič iné, len čakať, pokiaľ sa rana zahojí a opäť skúsi skoky na trati.
Dosť kruté bolo, že pravá. Autom nemohol ísť, na motorke ak by dal, do práce nechodil, Sju bývala ďalej od mesta, takže nemal za ňou ísť ako. Pravdaže, autobusy chodili, lenže pre neho to bola nočná mora. Tak abstinoval od všetkého i od Karin.
Marek bol dosť tvrdohlavý a už po týždni začal šoférovať. Jasné, ruka ho bolela, ale nedal si vyhovoriť. Radšej s bolesťami a niekde vonku, ako sám doma odpočívať. To skutočne nebolo pre neho.
Jeden piatok, týždeň pred Karin maturitou, mali s triedou rozlúčku so školou, ako to vždy býva. Večer mali ísť všetky babenky do mesta, sadnúť si do baru, zatancovať, zabaviť sa poslednýkrát spoločne. Karin to oznámila Marekovi, aby vedel kde bude, s kým bude, čo bude. Súhlasil. A dodal, že on pôjde večer ku babke a tam prespí. Veď aj tak by tam v sobotu ráno šiel. Samozrejme, ešte stále so sadrou na ruke. Teraz ju mal ale ešte viac modrú, pretože s ňou stále hýbal, niečo robil.
Karin sa darmo snažila mu vyhovoriť, aby si ju nezaťažoval, nešoféroval, pokiaľ naozaj nemusí a dával si pozor. Marek vedel, že takto sa rana rýchlo nezahojí, ale sem-tam si naozaj nedal povedať.
No vráťme sa k spomínaného piatkovému večeru. Karin sa so spolužiačkami baví v bare, Marek je u babky. Teda mal by tam podľa všetkého byť. Ale v skutočnosti? Hmm... úplne niečo iné.
Karin išla pozrieť do iného podniku, aká zábava graduje inde. Ako sa tak pozerá, na parkovisku vidí auto. Marekove auto.
„Čo tu robí?? Nemá byť len tak náhodou u babky ako mi tvrdil?“
Zostala zarazená, vytiahla telefón a volá. Lenže Marek nedvíha... Nakoniec sa predsa dovolá:
„Ahoj Žabka, kde si?“
„Ja? V meste predsa! A kde si ty??“
„Tiež v meste, pri B-čku.“
„Čo? Nemal si byť niekde inde??“
„Veď som bol, ale kamarát chcel, či ho sem nezaveziem.“
Fúha, takáto lacná výhovorka! Karin neverila. Veď má sadru, pochybuje, že nejaký kamoš by ho volal, aby ho hodil do mesta a o desať minúť zase späť, ako tvrdil. Ak by to bol ozaj kamarát, mal by chcieť, aby sa čo najskôr vyliečil a nie ešte toto. Naozaj smiešne!
Karin hneď prešla nálada a chcela ísť domov autobusom. Vedela, že v tom je úplne niečo iné... alebo niekto iným... nejaká iná...
Fero ju nakoniec zaviezol, no celú cestu sa hádali. Nemohla mu uveriť. Chcela, ale nedalo sa. Veď bol parádne nahodený, biela košeľa, rifle, nagelované vlasy. Pochybovala, že nič také neplánoval. Keď ide ku babke, väčšinou tam niečo robí, pomáha, ale určite nie v bielej čistej košeli.
Po príchode domov Karin dumá, stále si nebola istá, prečo vlastne bol tam, kde nemal. Nakoniec mu napísala ešte sms, na dobrú noc a nech sa nehnevá, že mu verí a že ho ľúbi, čo bola pravda. Čaká na odpoveď. Nič. 15 minút, pol hodina, hodina. Niečo nie je v poriadku. Vždy odpíše alebo prezvoní, či zavolá. Ale teraz ticho. Karin začala byť nervózna. Prezvoní mu ešte. Ale nič. Žiadna odpoveď. Nedalo jej to, napísala ďalšiu sms. Prečo neodpisuje? Nech dá aspoň vedieť, či je všetko OK, nech aspoň odzvoní, aby mala istotu, že sa nič vážne nestalo.
Po chvíľke sa predsa len dočkala. Ten mobil konečne prezvonil. Karin na jednej strane odľahlo, že nič vážne, no na druhej sklamanie. V tú noc skoro vôbec nespala. Veď akoby aj mohla. Chalan je na ňu naštvaný, pravdepodobne ju aj klame.
Preplakaná noc a ešte viac ráno. Došla jej sms, že je koniec. Ďalej vraj nemá zmysel pokračovať. Podľa jeho slov len kvôli nej. Je divná, ona je na vine, pretože robí zo všetkého vedu.
Ale prečo by nerobila? Veď nie je slepá a ani sprostá. Vie si spočítať dva a dva. A keď je úprimná, je zle. Čo tí chalani vlastne chcú? Po čom túžia? Im ani zďaleka nič nehovoria slová ako dôvera, úprimnosť, láska... A to je ten problém.
Jednoducho, koniec rozprávkového vzťahu, koniec všetkého, po čom Karin tak veľmi túžila. Sklamanie, znova zlomené srdce. Najhoršie bolo, že zasa od chalana, ktorý ju pred dvoma mesiacmi prosil, aby mu dala ešte šancu, že ju ľúbi a nechce o ňu už nikdy prísť.
Áno, takéto halušky jej natlačil do hlavy a ona mu naletela. Ale to už bohužiaľ neodčiní. Bola slepo zaľúbená, dívala sa na všetko len srdcom, na čo aj doplatila.
Karin sa snažila zabudnúť, povedala si, že Marek nestojí za jej slzy. Kvôli nemu sa už dosť naplakala, ba až príliš. Síce niekedy pri spomienkach na neho sa jej skotúľala nejedna slza po tvári...
Onedlho sa Karin náhodou dozvedela, že Marek má iné dievča. Nízku blondínku v okuliaroch. Po takej vždy túžil. A teraz sa konečne „zbavil“ Karin a má čo chcel.
„Nech mu je len s ňou dobre.“ Pomyslela si Karin a s ťažkým srdcom si povzdychla.
Po čase si zase začali písať. Len kamarátske sms. Dokonca ho Karin sem-tam prišla kuknúť do práce, keď bola v meste, doniesť chalanom šumienkové lízanky, nech sa im lepšie pracuje. Raz Karin mala nejaké vybavovačky, tak sa opäť stavila, ako vždy aj s niečím sladkým. Mala oblečenú bielu košeľu. A to bola asi chyba. Mareka takéto elegantné veci veľmi priťahovali.
Dobre, možno si to Karin obliekla schválne, pretože vedela, čo na neho platí. Pri tom sa snažila byť milá, koketná. Chcela, aby vedel o čo prišiel, čo už nie je jeho, na čo už nemá nárok.
Na ďalší deň si písali cez internet a Marek sa priznal, že bola sexi a mal na mále. Vraj keby sa zdržala ešte o malú chvíľočku dlhšie, nevydržal by a skočil by po nej aj v špinavých montérkach.
Karin vedela, že to zaberie. Lenže nenechala sa namotávať a odbíjala ho slovami: „A veď máš Alenku!“
No on na to sklamane: „Áno, mám čo som chcel.“ A za tým smutný smajl.
No ale toto! Čože tak zrazu? Dokonca chcel, aby Karin sa stala jeho milenkou. Čo nespraví jedna obyčajná košeľa. Karin si len srandu robila s úmyslom pekne ho zmotať a potom poslať kade ľahšie. Presne tak ako to spravil on jej.
Pomsta. Jediné slovo, ktoré zo začiatku behalo v hlave Karin. Ale čo sa nestalo. Pri tých všetkých sladkých sms-kách, poštách, slovách, stretávkach, sa Karin tiež namotala. Nechcela, ale stalo sa. Srdcu jednoducho nedokázala rozkázať. Síce vedela, že z toho už nič nebude. No v kútiku srdca bola nádej na návrat. Stále verila, že sa dajú znova dokopy, že patria k sebe. Pre ňu nádej nikdy nezomierala. Jednoducho povedané – večný optimista.
Jedného dňa sa Karin rozhodla, že to takto už nemôže pokračovať. Buď, alebo. Tak mu napísala, že ho stále ľúbi a nechce sa mu už viac miešať do života, keďže má Alenku a je s ňou asi šťastný. Myslela, že sa rozhodla správne, bude sa snažiť naňho zabudnúť a pokúsiť sa nájsť si chalana, ktorý ju bude ľúbiť a nesklame ju.
Ubehol týždeň. Marek prežila stanovačku, kde sa zoznámila so super chalanom, ale nebol jej typ. Proste sa nehodil a aj tak odišiel do zahraničia. Potom spoznala Paťa. Júj, to bol už iný oriešok. Keď zbadala jeho úsmev, no koniec. Postava – presne taká, na akú doslova letí. Chalan nabúchaný, makal na sebe. Vekom sa zdal najmenej tak 22, jeho pohľad ako sa vraví, pojebateľný. (ospravedlňujem sa za výraz, ale výstižný) Tak si vymenili čísla, šli spolu raz do baru. Rozprávali sa. Zistila, že má iba 18. To bol šok. Na veku predsa nezáleží. Bol len o 2 roky mladší a tak perfektne sa bozkával. Proste chlap jak sa patrí.
Keď sa časom spoznali lepšie, Karin prišla na to, že tento týpek sa ešte nechce viazať, potrebuje sa zabávať, užívať si. Veď v jeho veku je to samozrejmé. Tak to ho tiež nič nebolo.
Ale Karin napriek tomu bola rada, že aj vďaka týmto fešákom pomaličky zabúdala na Mareka.
Lenže... O pár dní si Karin našla zmeškaný hovor. Áno, Marek. Ale prečo zase??? Zase chce namotávať alebo o čo mu vlastne ide tento krát? Opäť si začali písať. A bolo po zabúdaní. Znova sa všetko obnovilo. Stará láska sa prebudila a to sa nemalo stať. Karin sa už naštvala. Vedela, že musí niečo konečne spraviť, niečo vyviesť, pretože sa už viac kvôli nemu nechcela trápiť. V tom dostala nápad. Všetky pošty a rp od neho si kopírovala a ukladala do PC. Na internete si našla jeho Alenku a pod novým, chalanským nickom si s ňou začala písať.
Pomaličky sa cez ňu dozvedala informácie, čo sa týka ich vzťahu. Všetko, čo pomaly zisťovala, ju zaskočilo. Najmä ich dátum, kedy spolu začali chodiť. Keď ho prečítala, až zle jej prišlo. Bolo to vraj 13. 5. Akože nič zvláštne. Ale. Marek sa s ňou rozišiel až 19. 5.! Z toho vyplýva, že týždeň chodil s dvomi naraz. A to ešte pri ich rozchode zvalil všetko na ňu, že ona za to môže, vraj má divnú povahu... No to určite. On nemal nikdy žiadnu vinu, samozrejme. Nikdy si nič nepriznal. Ešte aby bol on ten zlý? Nie! Radšej vinu zhodiť na toho druhého, nech sa radšej on trápi, kde spravil chybu. Hmm... Marekova vďaka za všetko, čo spolu prežili. Milé od neho, naozaj.
Karin mala vtedy sto chutí poslať tie zaľúbené skopírované pošty od neho Alenke. Samozrejme, cez ten vymyslený nick. Už len čakala na vhodnú príležitosť, ktorá sa veľmi rýchlo približovala. Nech Alenka vie, čo má za chalana. Myslela si, že bohvie ako ju ľúbi a on za jej chrbtom si vypisoval a stretával sa s jeho bývalou... Len ktohovie, či iba s ňou... diskutabilné...
Jednoducho povedané chalan, ktorý si neváži to čo má a s ničím nie je spokojný. Lenže keď je niekto do takéto človeka slepo zaľúbený, nerozmýšľa nad takými vecami ako je nevera či nenásytnosť druhej polovičky. Je zaslepený, žije vo svojom ružovom svete. A keď náhodou mu niekto iný chce povedať pravdu, aká je skutočnosť, nechce uveriť, prieči sa. A až po čase zistí, že iní mali pravdu. Ale už je neskoro. Všetko stratené, čas sa už späť nedá vrátiť...
Je tu len jedna záhada. Prečo existujú ľudia, čo si nevedia vážiť to najdrahšie, čo ich v živote mohlo stretnúť? Čiže lásku? Existuje vôbec odpoveď? Asi nie. Pretože keby ju Karin poznala, netrápila by sa toľko kvôli chalanovi, ktorého stále akosi nevie prestať ľúbiť, aj keď jej strašne ublížil a sklamal ju.
Srdcu jednoducho nerozkážeme a to je to najhoršie. A prinútiť človeka aby sa zmenil, keď sám nechce? To je tiež nemožné...
Na záver ešte posledné 3 otázky Karin:
„Kedy sa konečne prestanem kvôli nemu tak trápiť?“
„Ako to všetko dopadne??“
„Kedy sa toto smiešne divadlo už konečne skončí???“
Čas všetko vyrieši...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár