Z jeho tváre, zakrytej prameňom čiernych vlasov išiel smútok. Z očí, ktoré boli žiarivé ako hviezdy padali slzy do mojich dlaní. Chlapec bol na pohľad chladný a bezcitný, ale z jeho rúk, ktoré ma držali sálalo teplo, cítila som, že pramení až v jeho srdci. Neviem prečo, ale cítila som zvláštne prepojenie medzi nami. Ako keby ma už nikdy nechcel pustiť z ruky. Chlapec, rovnako ako ja nemal priateľov. Každý kto ma kedy chytil do ruky, hneď ma hodil späť do chladnej lavice. Bolelo ma to, ale po čase som si zvykla. Myslela som si, že po zvyšok života budem ležať v tmavej lavici a zapadať prachom. Keď sa ma však chlapec dotkol, vedela som, že je to niečo neobyčajné. Nie, neodhodil ma späť do lavice. Položil si ma do lona a začal listovať. Našiel vo mne najkrajšie básne o živote, aké kedy čítal. Od toho momentu som bola vždy ochotná mu pomôcť. Stala som sa mu najvernejším priateľom.
Spôsobila som však, že jeho srdce krvácalo ešte viac a slzy sa mu ešte silnejšie tisli do očí. Cítila som, že jeho srdce zlyháva. Znamenalo to aj moju smrť. Pomaly umieral. Sám. S krvácajúcim srdcom a v ruke objímal mňa. Rozpadnutú knihu...
ĎAKUJEM TI!!!!!!!!!!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
raistlin
18. 3.marca 2008 20:37
juuj strasne krasne ,ale aj velmi smutne
Napíš svoj komentár