Čo je to so mnou? Kam sa stratila stránka môjho nezlomného ja?
Nenachádzam ju. Čo je dosť smutné, aspoň teda pre mňa.
V poslednom čase som dosť citlivá. Aj predtým som bola, ale nedávala som to najavo. A načo by aj? City vždy všetko len komplikujú. Ale teraz. Neraz sa mi stáva, že z ničoho nič mám chuť plakať. Že občas mám chuť bežať. Bežať preč, ďaleko od ľudí. A to som sa ja považovala za spoločenského človeka. Mala som rada, resp. aj stále mám rada spoločnosť ľudí, ale to sa mi nestávalo, že by som od nich niekedy najradšej ušla.
Strašne mi vadí v poslednom čase aj hluk. Neviem si vysvetliť prečo.
Ešte viac mi prekáža, keď ľudia po sebe kričia. Možno kričali aj predtým, ale asi mi to nejak unikalo. Teraz mi to strašne vadí. Aj vtedy sa mi tak tisnú slzy do očí. Ja sa nepoznávam.
Mám už dosť stereotypu, čo mi vládne životom. Každé ráno to isté. Tí istí ľudia. Tá istá trasa. Aj z toho sa mi chce plakať.
Asi potrebujem odbornú pomoc. Som psycho.
A ak sa pýtate teraz, že prečo ten nadpis, aj keď to vôbec nesúvisí s tým výlevom mojich citov a myšlienok, je to len preto, že ja viem, že raz to bude dobré. Že opäť budem milovať hluk, krik, veľa ľudí okolo seba. Že budem tá stará KAT.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
husky
17. 12.decembra 2009 01:33
to iba tak prides a povies si som stara KAT?
Napíš svoj komentár