Nestáva sa mi to často. Ale keď už nastane obdobie týchto "uzlov", tak je to poriadne. Väččšinou sa to stáva hlavne vtedy, keď veľa rozmýšľam alebo hľadám.
Asi by mi mali zakázať rozmýšľať. Ale len nad hlúposťami. Resp....
Dokedy sú myšlienky hlúposti? Po ktorú hranicu?? Kto určuje hranice?
Kade vedú hranice morálky? Kto je ten, kto toto všetko zariaďuje aby tak bolo ako je?
Kto vlastne pozná odpovede na toto všetko? A existujú vôbec nejaké odpovede??
Prečo mám toľko otázok? A hlavne prečo mi nikto neposkytne žiadnu odpoveď?
Teraz by som si len priala...stratiť sa do anonymity. Sú veci s ktorými sa neviem vyrovnať.
Už asi v predchádzajúcich blogoch avizovala, že ja som vlastne citlivý človek. Veľmi citlivý. Len to nedávam najavo. A potom asi preto sa mi robia tie pofidérne hrčky.
Každopádne asi občas naozaj aj k ľuďom som milá, keď to dokonca potvrdí aj bývalý, ku ktorému (a teraz nepreháňam) som nikdy milá nebola. Ani keď sme chodili a ani po rozchode. Nič. Nikdy. A je zbytočné mať otázky.
Ja viem. Minulosť nevymažem. Ale tak prosím, nepripomínajte mi ju!
Som len človek, robím chyby. A ja sa naozaj nechcem vyhovárať na iných, ale každý robí chyby. Tak ich sakra tolerujte aj mne!
Za uplynulých pár rokov som spravila niekoľko dosť ráznych chýb. Zmenila som sa.
A ľutujem ich. Ale verte mi, ja to postupne dostávam naspäť.
Nie darmo hovoríme: Isten nem ver bottá!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A hranice sa určiť nedajú,podľa mňa hranice v myšlienkach neexistujú,lebo pre každého je pojem hlúposť alebo naopak múdrosť chápaný inak a všetko je relatívne. Takže mysli a uvažuj bez ohľadu na to,či je to hlúposť,lebo aj tie najväčšie hlúposti sa možno jedného dňa premenia na múdrosť. Človek nikdy nevie.