Všetky cesty vedú do Ríma

Dočkala som sa.
13. septembra, v piatok.
Bol to deň, keď sme z práce išli na krátku "exkurziu" do Ríma. Zo Štúrova autom, a už smelo môžem napísať 4 ženské, na letisko do Budapešti.
Samozrejme v Pešti zápcha ako každý piatok poobede. A ja som si nervózne na zadnom sedadle poklepkávala prstami po nohe. Horela som nedočkavosťou pri pomyslení na to, že ja už dnes, o pár hodín budem v Ríme.

Ak si niekto myslí, že bratislavské letisko, je chaotické, to ešte nebol na Ferihegy. Miesto na parkovanie nikde, ako inak. Ešte dobre, že mám také dobré oči a uzrela som voľné miesto, inak by šéfka bola schopná zaparkovať na trávnik. A to vážne.
Let prebehol docela v pohode, až na to, že som Ingrid držala za ruku, lebo sa bála. Normálka. (Mňa držal cestou domov z Dublinu za ruku Peter - týmto pozdravujem do Vancouveru, aj keď si tento blog asi {určite} neprečíta)

A napokon som šliapla na taliansku zem. S jedným kufrom v ruke. A hor sa hľadať taxík. Samozrejme, že v Taliansku natrafíte len na mizivé percento ľudí, ktorý hovoria ako - tak po anglicky, pretože oni sú tak strašne hrdí, že jednoducho odmietajú.
To sa mi potvrdilo už aj pri Joshuovi (nie je isté, že jeho meno sa tak píše), on jednoducho odmieta hovoriť po anglicky, nechce, ale keď sa veľmi chce dorozumieť, vie to. Možno raz sem skopírujem nejaký ten mail, čo zvykne písať, má človek čo robiť, aby to vylúštil - tá lámaná angličtina miešaná s taliančinou.
Vedela som, že taliani sú temperamentní, ale že aj tak šoférujú?

Náš hotel bol v malej uličke v centre Ríma. Keďže sme došli dosť neskoro v noci, bol tam už len jeden ujo, ktorý nám dal kľúče a niečo zaštebotal po taliansky.
Vždy sedával na terase a fajčil cigaretu. Vždy mal to isté na sebe a slnečné okuliare nikdy nechýbali. Ani v noci.
Raz v noci som si k nemu sadla von a asi tak prudko som na neho pozerala, že mi začal potom hovoriť. Tak pokojne, zrejme mi nenadával, že na neho tak úpenlivo čumím, ale i tak som mu nerozumela. Mal tak prefajčený, pokojný hlas. Upokojujúci.

Ráno keď som v dennom slnečnom svetle uzrela ulicu, pôsobila na mňa úplne ináč.
Môj pohľad sa pozastavil nad talianskym vojakom, ktorý držal takú veľkú zbraň v ruke a bolo na ňom vidno, že by ju neváhal použiť.

Naša prvá trasa smerovala ku Španielskym schodom (Spagna). Na tých schodoch by som vedela sedieť dni a len tak kukať po ľuďoch.
Nasledovalo Cefé el Greco, úžasná kaviareň (výlučne len s peknými čašníkmi).

Počas tých pár dní sme prešli Vatikánske múzeum, Pantheon, Koloseum, Anjelský hrad, Baziliku- kde ma nechceli pustiť dnu, kvôli dĺžke mojich šiat a mne to zasa len tak krásne po taliansky vysvetlovali, pyramídu, Fórum a každý večer sme zakončili večerou na Piazza Navona.

Ja, ako spoločenský človek, dala som sa hocikedy s hocikým a hocikde do reči. Najčastejšie to bolo, pri večeri, s fľašou dobrého talianskeho vína, kde ma hocikto sediaci za mojim chrbtom oslovil Bella...ešte predtým, než som stihla odpovedať na druhú ptázku, vždy sa ozvala Ingrid s pseudoprísnym tónom, aby som sa s cudzími nedávala do reči.

A nakoniec sme išli domov. Zasa s takým super taxíkom, ktorý tak fičal na letisko, že potom som povracala celé letisko Leonarda Da Vinciho. Potom som si spokojne sadla na kufor a čakala. Zrazu dokvitla obrovská búrka. Akože ja som nikdy nezažila také búrky, ako boli každú noc v Ríme. Bolo mi hneď jasné, že lietadlo bude pri najlepšom meškať, ak nás vôbec vzlietnuť povolia. Sedeli sme tam asi 3 hodiny.
Potom Ingrid spustila plač a moja reakcia samozrejme bol smiech. Vraj ona sa bojí a nechce ísť lietadlom. Keď sme už potom sedeli v lietadle a nad nami sa všade blýskalo, ani mne už nebolo všetko jedno.

My sme to však prežili a úplne spokojný došli domov. Kto by to bol čakal, že?

Ach jaj... Tento celý blog, je strašný.

Ospravedlňujem sa.

Ale sťažujte sa u vyšších kompetentných orgánov, ktorí mi nechtiac rušili moje myšlienky a potom takto to aj vyzerá.

-MY SORRY!-

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu