Dievčatko sedí osamelo v kute izby,
plačom si vyčita všetky svoje chyby.
citi sa celkom bezmocna,
ked vie že je na to sama.
Citi sa vo svete stratenych,
potrebuje cítit objatie inych.
Zrazu preč su všetci,
len spomienky ostali,
no to jej nestačí.
Vnutri ju silna uzkosť dusí,
pomaly sa sama sebe cela hnusí.
Vyčita si každu prežitú chvilu,
už nevladze vyronit ani slzu.
Neda sa všetko za seba hodit,
potrebuje sa s tym všetkym podelit,
ale už sa nechce trapit,
už len všetko skončit.
uŽ nevladze nič urobit, ani vyslovit,
už len čaka či ju niekto pride vyslobodit.
mozno by sme mohli byt radi aj za tie krasne chvile co sme mohli prezit s milovanou osobou.. niektori take stastie este nemali, alebo su satny ze nemaju za cim smutit? alebo uz umieraju tuzbou? alebo uz nevladzu a chcu sa prichodom priblizit ..?
napisala si to kratko a vystizne je to smutne a krasne (
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.