Potichu som odomkla dvere nášho domu.Bola som hladná tak som si to namierila do kuchyne.Zobrala som si jablko a odišla som do svojej izby.Ľahla som si na posteľ a iba tak premýšľala....V mojej hlave sa stále dookola prehrávalo to isté... Ja a Matej ... ako sme sa na seba pozerali ako sme fajčili ako sme sa prechádzali... a hlavne to ako sa dotkol mojej ruky... divné....Z môjho premýšľania ma prebudil divný zvuk... zišla som dole aby som zistila čo sa deje... V tom som uvidela Ľuboša ako sa snaží dotackať do mojej izby. „Ty si to dnes riadne prehnal..“ povedala som mu a pomaly som ho ťahala do izby... „Veď ... som ... vypil... iba ... trošku...“ povedal Ľuboš. „Jasné , jasné zajtra ráno ti to pripomeniem..“ to už sme boli v mojej izbe.Opatrne som ho položila na posteľ a Ľuboš samozrejme hneď zaspal...Ja som si dala rýchlo sprchu.. hodila som sa na posteľ ... a zaspala som.
Dni rýchlo plynuli.... a nastal deň Ľubošovho odchodu... Opäť sme sedeli v izbe a zhovárali sa ... „Kedy opäť prídeš?“ opýtala som sa ho. „Ak sa bude dať tak cez jarné prázdniny na 2-3 dni.“ Povedal a usmial sa. „Ty si ani nevieš predstaviť ako mi tu budeš chýbať... S kým sa budem rozprávať?“ „Žeby s Matejom?“ rýpol si do mňa Ľuboš. „Prestaň... veď som sa s ním ani nerozprávala vtedy keď sme boli vonku...“ „Možno si sa s ním nerozprávala ale ja som videl jeho i tvoje pohľady... a ty si ho nevidela aký bol vystrašený keď si zdrhla..“ „Nemám slov na teba ... ja s ním nič nemám a ani nechcem.. Jasné?“ „No ok budem sa tváriť že ti verím ...“ povedal Ľuboš a ja som po ňom hodila vankúš... „Keď mi neveríš tak never....“ povedala som.Ľuboš sa na mňa pozrel zvláštnym pohľadom.... „Hmm .... poď mi pomôcť zbaliť veci ..“ povedal a potom sme sa už zase smiali na všeliakých somarinách....
„Budeš mi tu strašne chýbať ...“ povedala som Ľubošovi keď sme sa lúčili. „Aj ty mne v Poprade“ povedal .... objali sme sa... a odišiel... Vyšla som hore do izby... sedla som si na posteľ a uvažovala...V tom ma napadlo že ešte nemám hotové úlohy a za 2 dni začína škola... Sadla som si ku stolu a začala som písať ... za 2 hodiny som bola kompletne naučená...Zase prišiel na mňa ten pocit samoty ... zase som sa nemala s kým porozprávať .... Vyšla som na balkón... pozerala som na hviezdy .... a hlavne som spomínala na tých pár super dní s Ľubošom...Aj na ten večer keď sme boli v bare ale ja a Matej sme odtiaľ zdrhli... Vždy mám pred očami jeho pohľad.....
2 dni prešli ako voda... a zase začala škola... Dnes keď som vošla do triedy zase na mňa všetci krivo pozerali.... sadla som si do poslednej lavice... a modlila som sa aby týchto 6. Hodín prešlo čo najrýchlejšie...
Ani som sa nenazdala a bol koniec šiestej hodiny... Rýchlo som sa prezula a vydala som sa na cestu domov....Počasie bolo otrasné... pršalo... za mnou išla skupina báb... „ To je tá čo nevie dať pozor na sestru... Hej to je ona... Mne kebyže sa také niečo stalo tak sa už nikde neukážem.... Ktovie či tú svoju sestru nestrčila naschvál na cestu...“ to boli slová ktoré som počula od tých báb .... Do očí sa mi tlačili slzy ... V tom niekto ku mne pribehol .... „Ahoj!“ pozrel sa na mňa tými jeho hnedými očami ... „Ahoj.“ Povedala som.... „Ty plačeš?“ žiadna odpoveď .... nemohla som mu povedať čo sa stalo... iba sa naňho pozrela... „Ja....“ utrela som si slzy... „Nie neplačem..“ „Ja viem že plačeš... povedz mi čo sa stalo a bude ti lepšie ..uvidíš“ povedal a usmial sa. „Je to nadlho...“ „Ja mám čas...“ „Keď ja neviem ... možno ti to raz poviem...“ povedala som a nahodila som falošný úsmev ... Začali sme sa rozprávať ... o rodine... o škole... zrazu sme stáli pri mojom dome.... „Vďaka že si mi aspoň trochu zlepšil náladu“ povedala som a usmiala som sa ... „Nemáš za čo ... som rád že sme si takto pokecali...“ „Aj ja ... idem ahoj.“ „Ahoj.“ Povedal a usmial sa...
Takže dávam ďalšiu časť dúfam že sa bude páčiť a ospravedlňujem sa za chyby ....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár