Dúfal som, že ju už nestretnem. No bol to ten druh lží, keď si neprajete hladiť tie krásne vlasy, cítiť úžasnú mäkkosť pier a zas raz byť niečím viac, ako len odhodený nástroj.
Ja neviem presne čo je láska, ale z toho čo som videl, viem, že bolí. Neraz som bol v rukách muža, ktorý v mene lásky zabíjal a i to sa mu zdalo byť často málo.
No i tak...
Aké to zrazu bolo krásne mať svoje srdce...
Odkedy som pochopil jej svet, zmizla a mne neostalo nič iné ako sa tu túlať bez nej.
Chýbal mi jej zvedavý pohľad i chvíle keď sa mi v náručí nepodala na popol. Keď ju dusil plač a hoc vtedy vyzeral byť môj Boh bez síl, zaručene ich mal viac ako ja teraz...
Jej nárek bola zúfalá odhodlanosť, neprijať podobu tohto sveta, ten môj je len dôkazom, ako som jej podľahol.
A vraj ja som bol ten silný...
Ten kto jej dával nádej...
Teraz celé dni rozmýšľam nad ňou. Nad tým pocitom, keď zo mňa čítala. Veril som, že pre ňu znamenám viac, no dumanie nad posledným jej pohľadom ma stále viac a viac presviedčalo o opaku. Smutné, že ten kto si praje robiť čo sa mu zachce, najčastejšie túži zomrieť. Len-tak, bez následkov, bez výčitiek, ukončiť bytie...
No mňa by smrť neniesla v neznáme kraje, lež tam kde je ona...
Do malej skrinky na krku, konečne pri jej srdce...
Túžim vidieť jej slnko znovu.
Svet ktorého bola súčasťou.
Túžim byť s ňou...
Vraj je najkrajšie umierať za úsvitu na mori, no mňa voda odmietla, odmietol ma i vzduch, zem a oheň. Vtedy som pochopil prečo zmizla.
Snáď i ona mala vo svojom bytí jedno prianie.
Zabránila meču raz pošpiniť ten svet...
Ak ona bola Bohom, práve v tej chvíli som sa stal diablom. Mohol som o jej svet prosiť, hromžiť i plakať, nikdy by mi ho nedopriala. A ja som jej to nemohol mať za zlé. Vlastne som ju obdivoval, koľko toho nakoniec dokázala obetovať pre to, z čoho vzišla...
Ja som to nakoniec dokázal len nenávidieť...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Žiješ?