Niekde vraj na mňa čaká láska...
Dokonca ju počujem, no ten hlas je príliš mŕtvy aby som veril v niečo iné než hviezdy. Pod temnou oblohou si s nimi mením perspektívu.
Cítim sa ako nádej, no miliardami svetiel pochybujem o ľudskej budúcnosti...
Nikdy som nevkladal dušu do prázdnejších bábok.
Veľký prst ma popostrčí do chrbta a vstávam z poľa plného makovíc, koky a lživých slov.
Dnes vyrašili novorodenci. Treba spomedzi nich zozbierať burinu.
Dlane nekrvácajú od tiahy práce, lež nesú stopy nepodarených plodov...
Konopný špagát ich však zachviľu schová pred svetom.
Raz zhnijú na skládke, bez možnosti uvidieť svetlo hviezd. Veď v plátenom vreci majú svoje vlastné slnko. Ubezpečí ich o správnosti hnitia...
A tí podarený...
Za chvíľu sa z nebies znesie matka na pevnom povraze, aby ich nasýtila. So slučkou okolo krku bdie nad všetkými, ktorým sa pošťastilo...
Jej ňadrá čoskoro dajú stravu novej várke, aby mohla prísť smrť.
Čierny otrok, ktorého sem doviezli s mŕtvolami jej priateľov. Jediná dokáže svojou kosou zožať úrodu bez toho aby sa cítila špinavo.
Je čas to nechať na ňu, len ju ešte poprosím aby mi narezala žili.
Už si môžem opäť sadnúť do polospánku.
Spustiť ruku k pôde
a pomaly sa ju snažiť otráviť tušom, tečúcim z rúk, kým zas nepríde jar...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
20. 4.apríla 2011 09:44
povedala by som ze deprimujuce kebyze ta nepoznam
Napíš svoj komentár