Keď som sa dnes nad ránom zobudila a napísala mu, že ho ľúbim a on mi odpísal, že práve na mňa myslel, na našu budúcnosť, na to, ako budeme raz bývať v obrovskom dome s bazénom, budeme mať dve deti, chlapčeka a dievčatko a nádhernú terasu na streche s prekrásnym anglickým trávnikom...viete si predstaviť, ako som sa cítila. Každým dňom ho milujem viac a viac, aj keď mi vie niekedy parádne liezť na nervy, dokonale rozbiť deň, aj keď len pre to, že som neuveriteľne domýšľavá. Je to moje zlatíčko, ktoré sa mi práve odtrepalo preč do nedele. Nevadí. skôr mi vadí, že som si naňho nenašla tento týždeň skoro vôbec čas.
Síce sme prežili nádherný pondelok, vážne bol prekrásny. Len tak si sedieť v parku, pozorovať deti, ktoré sa hrajú na preliezkach, ich rodičov ako na ne dávajú pozor. Mne bežal v hlave film. Ja, on a naše dieťa. Chlapček. malý, zlatý, blonďavý, kučeravý, ešte stále s modrými očami, ktoré sa ale zmenia na zeleno-hnedé. a samozrejme vlásky časom tiež stmavnú. Jemu pravdepodobne bežalo v hlave niečo podobné.
Takto o mesiac budem už preč. Vééľmi ďaleko od neho. Keby som povedala, že sa nebojím, klamala by som. Bojím sa a veľmi. Z časti toho, že nám to tých 10 mesiacov na takú diaľku nevydrží a z časti toho, že to vydrží. Hej, bojím sa záväzkov, bojím sa toho, že prídem o všetko, o samú seba, o svoju voľnosť, ale tak to predsa má byť. Vlastne som ani nikdy nebola voľná, nikdy som nemala možnosť roztiahnuť svoje krídla a ukázať celú ich krásu. Či mi to vadí? Asi nie. Veď tie krídla možno ani nie sú. Videla som ich? Nie. Cítim ich tam? Možno niekde hlboko v sebe mám pocit, že to tam je, ale je taký slabý, že ho ledva zachytávam. A okrem toho...je to to najmenej, čo môžem obetovať
Láska, ak sa niekedy k tomuto dostaneš, ver mi, že ťa neľúbim. Ja ťa milujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
24. 3.marca 2015 16:53
a pri nom sa byt volna necitis?
Napíš svoj komentár