Kvety vystrkovali hlavy zo zvyškov snehu aby ľuďom pripomenuli zabudnutú krásu farieb. Sedela som na lavičke v parku. Peter ma jemne hladkal po tvári. Mala som cítiť lásku, mala som cítiť šťastie. A ja... Bola som ako tie kvety. Na vrchu tak krehké a vo vnútri chladné ako ľad. Vždy som chcela krásneho princa. Ale môj princ asi niekde zaspal a lebo sa ma zľakol. Namiesto neho som stretla Petra. Moja prvá ozajstná láska. Moja láska až za hrob... Zakázaná láska od rodičov. Chlapec s krásnymi modrými očami a nálepkou FEŤÁK!!! Mala som 15 a bola som jeho pýcha. Dievča, ktorého odviedlo domov keď bol úplne rozbitý, slečna čo vždy rada schovala trávu v podrsenke. Naivné dievčatko.
Všetci vraveli, že ma ťahá ku dnu, všetci to videli. Až na mňa...
Vtedy bol jediný. Zobudenie z toho sna bolo kruté. Prišlo až príliš neskoro. Je ťažké opísať pocit keď sklamete sami seba. Akoby niečo vo vás zomrelo. Akoby ste sa vy sami stali pre seba iba sivou a nejasnou spomienkou. Spomienkou, ktorá vám nedá spať, spomienka, ktorá bolí a ťaží.
Nikto ma nechápe... Nikto nemôže pochopiť moje vnútro. Všetci ma obchádzajú, utekajú predomnou, zapchávajú si uši pred mojim volaním o pomoc...
SEBCI!!!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
antja
1. 12.decembra 2008 20:19
treba sa pozriet aj dovnutra seba a potom obvinovat ostatnych, ze su sebecki
4
zajímavo... Píšeš zaujímavo... ale tak ja sa skôr musím udržať hore a to som taký problém nikdy nemal... furt sa potápam...
7
Myslela som si,že je to vymyslené len mi to trochu pripomínalo mna. Až na to,že ja som staršia a myslím,že to nie je až také zlé... teda určite..
Napíš svoj komentár