Len tak som sa dívala z nemocničného okna na ulicu. Bolo to skvelé miesto. Ulica je niečo zvláštne. Je plná spomienok, schováva v sebe príbehy... Ulica. Istý kúsok z môjho života. Najkrajšie okamihy na aké si pamätám. Konečne som cítila, že ma má niekto rád. Mala som rodinu bola som šťastná.
,, Lívia? Je čas na tvoje lieky. " vytrhla ma z rozmýšľania Agáta. Bola to sestrička, ktorá ma mala na starosti. Vraj aby som zas neurobila niaku hlúposť. Zobrala som si lieky a tvárila sa, že som ich prehltla. Keď Agáta odišla, opatrne som ich vybrala z úst a odložila do krabičky. Bola skoro plná... A všetko toto som mala mať v sebe. FUJ... Ja niesom blázon... To, že človek chce zomrieť nieje blázonstvo... Je to iba výkrik, prosba, nádej... Je to volanie aby si niekto všimol, že existujem. Teraz som stredobodom pozornosti... No po chvíli sa zas všetko zmení... Nikto o mňa ani nezakpne.. Iba oni...
Iba chalani z ulice vedia kto som. Musím ujsť. Ujsť ďaleko od liekov, ďaleko od tohto väzenia... Niesom blázon, niesom... Rýchlo som chytila kabát a prehodila ho na bielu nočnú košeľu. V noci utekali predsa všetci... Musím to zvládnuť. Musím sa vrátiť domov... Musím sa vrátiť na ulicu.. K nim...
Bola chladná noc. Vietor sa mi zarezával do kostí a bosé nohy, ktorý mi som dopadala na štrkovú cestu som už necítila. Vykročila som do tmy...
Z očí mi tiekli slzy. Potkýnala som sa o cestu. Svetlo lampy jemne blikalo na chladnú ulicu...
Začalo pršať...
Kvapky dažďa mi stekali po tvári a miešali sa so slzami. Bola som tak blízko... Cítila som to.
,,Lívia... " skríkol niekto. Objal ma a potom pobozkal. Nevidela som kto to je. Dážď ma neuprosne mrazil a máčal mi strapaté vlasy.
,, Ty... Ty vrátila si sa? Ušla si? Ach Lívia. Milujem ťa. Lívia... Bez teba som nebol... " šepkal mi do ucha.
,, Zaveď ma niekde do tepla a sucha. Niekde kde nebudem blázon... Zaveď ma domov. " plakala som. Už som ho poznala. Už áno. Bol to ten kvôli ktorému som zostala na ulici.... Iba on. Keď sme neboli spolu nežila som.
Hmla...
Hmla bola medzi nami ako závoj. Zaním bol už iný svet... Za ním bol svet ružový, mohli ste tam byť voľný, dýchať, žiť, lietať.. Nemali sme peniaze... Ale to predsa nebolo všetko. Občas sme niečo šlohli v samoobsluhe, občas mi doniesol niake handry... Žili sme zo dňa na deň. Z hodiny na hodinu. Boli sme len dve bezvýznamné bytosti... No nám to stačilo. Boli sme tu jeden pre toho druhého. Ja som ľúbila jeho, on ľúbil mňa...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
klidopido
6. 12.decembra 2008 12:03
dobrý článok a pekný...
3
pekne? nie...pekne jedine je, ze sa dvaj lubia ale to s tou ulicou nuz z toho sa vyrastie casom....
Napíš svoj komentár