Pričasto premýšľam nad smrťou, pričasto mám pocit že nemám priateľov, že nedokážem cítiť ich prítomnosť. Mám strach, lebo viem že to nieje nimi, je to mnou. Nedá sa zatrpknúť a otupieť, som väznený a všetko čo chcem mám nadohľad, no nejde mi schudnúť do stavu kedy sa precpem medzi mreže mojej sebakontroly.
Vyhľadávam extrémy v ktorých zabúdam na to aký som pribrzdený. Nie som schopný vnímať zmoknutie ako niečo nevyhnutne zlé. Trasiem sa v kúsavom vetre, tak isto ako sa trasiem keď neviem spať a niečo neuchopitelné je strašne zle.
Prichádzajú ďalšie sny, bozkávajú ma na pery a pozerajú sa mi priamo do očí. Paralyzujú ma svojou čistotou, svojou mrazivou úprimnosťou ktorú som si vždy zamiešal vínom alebo ginom. S rannou nestabilitou sa popasovať ešte zbesilejším tancom ako včera. Zavíjal by som.
Povoz nadskakuje na nerovnej ceste. Nedovolí človeku spať. Za každou zákrutou už môže byť cieľ cesty. V cieli ma odpútajú a položia na kolená, niekto ma opľuje a poloostrá sekera ukončí moje hľadanie.
Moje pátranie po uhle pohľadu ktorý by mi pomohol ukryť sa pred svetom ktorému sa tak veľmi snažím rozumieť. No odpovede nestačia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A odpovede dostaneš, nájdeš, to čo hľadáš. Len vedz, že otázky prídu aj ďalšie... lenže keď nájdeš, to čo máš, tak tým ďalším "otázkam" už nebudeš prikladať takú váhu. Aspoň tak to vidím ja.
Drž sa peso.