A tak som sa obliekla, zobrala som psa a vyšla von. Moje cesty smerovali ako obvykle pri jeho dom. Keď tam idem, vždy mi tak zvláštne búcha srdce, vždy tajne dúfam, že ho tam niekde stretnem, že ho aspoň na okamih uvidím a budem vedieť, že je v poriadku.

Pomaly som sa približovala s pohľadom upretým na jeho auto,ktoré stálo pred bránou. Bolo neobvykle špinavé.On si vždy potrpel na to, aby ho mal umyté a vždy čisté.

Zrazu sa otvorili vchodové dvere stál tam, hľadeli sme na seba, no potom som odvrátila zrak, pretože sa mi začali tisnúť slzy do očí.
Bolelo to, že aj napriek tomu, že som veľmi chcela, nemohla som sa za ním rozbehnúť, nemohla som sa k nemu priblížiť, pretože už má svoj život.
Mala som takú chuť, rozbehnúť sa tam, objať ho a povedať mu, ako ma to všetko veľmi mrzí. No už je neskoro.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár