Pritom však mierim k Tvojim dverám.. nadvihnem starý črepník a vytiahnem zhrdzavený kľúčik, skrytý pod ním.. Je mojou istotou, keď sa nohami ponáram do bezodnej priepasti ničoty... Vždy tam bol a vždy tam bude. Nik mi ho nesmie zobrať. Nežne ho prstami oprášim od hliny a odomykám staré dvere, z ktorých sa postupne šúpe biela farba pod náporom neúprosného času. Času, ktorý bol neúprosný k Tebe.. i k nám...
Zo zvyku sa snažím nahmatať vypínač, až kým si neuvedomím, že svetlo tu už nezasvieti.. A tak potme kráčam do Tvojej izby. Tie kroky poznám naspamäť i podľa zvukov vŕzgajúcej podlahy.
Už je to takmer rok a pol.. A tu sa stále nič nezmenilo. Na stolíku je pohár, z ktorého si pila čaj.. Posteľ nie je ustlaná, je zanechaná presne tak, ako keď si odtiaľto odchádzala (poslednýkrát a navždy...). Každý z nás sa bojí pohnúť tu s niečím - hocičím, len aby sme Ťa nestratili navždy. Aj pre mňa je to akási klamlivá ilúzia, v ktorej sa snažím žiť.. že pokiaľ sa tu ničoho nedotknem, zostaneš tu - pri mne.
Rozpamätávam sa na tie prvé dni.. po tvojom odchode (stále ma desí pomenovanie "smrť".. je také konečné. nekompromisné.). Trávila som tu hodiny, dni. Vankúš som zmáčala svojimi slzami a snažila som sa zachytiť aspoň záchvevy Tvojej vône, ktoré tu ešte zostali.
Dnes tu už necítim nič. Len silu spomienok, ktorá ma sem ťahá. Spomienok na moje detstvo, ktoré som trávila tu. Na dlhé večery plné rozprávok a teplých toustov. Pamätám si milión detailov, ktoré nedokážem zozbierať a zhrnúť. Sú príliš roztrieštené v mojom srdci.
Chýbaš mi. Tak strašne mi chýbaš!!!
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
2
predvčerom bolo už 14rokov, čo mi zomrel deduško a stále to bolí
Napíš svoj komentár
dokážu človekom najviac pohnúť, najviac mu ublížiť, alebo ho najviac donútiť k niečomu čo by ináč nespravil...
a niekedy sú ako okno. Za ktorým vidíme niečo čo lahodí našej duši, ale vieme že sa môžeme len pozerať... a to občas najviac bolí....