Len.

Odvrátenie tváre, kroky čo smerujú preč od teba. Len zatnúť zuby, predsa som si sľúbila, že moje slzy nikdy neuvidíš. Len rýchlo kráčať preč, od teba, od pocitov, od bolesti, ktorú spôsobuješ. Videl si už všetko z mojej krehkosti, nemôžem ti odhaliť aj to posledné zraniteľné miesto.

Len rýchlo utrieť končekmi prstov tie dve zradné kvapôčky, čo sa vydrali z očí. Hlboký nádych a pohľad uprený do tvojich očí. Keby si z nich dokázal vyčítať všetky slová skryté vo vnútri...

O tom, ako sa stále neprestávam cítiť zranená. O tom, po čom túžim... Len aby si ma vzal do náručia a pozliepal všetko to, čo ostalo rozbité. Nebaví ma hrať silnú, chcem sa schúliť k tebe, ukázať ti všetky skryté slzy, všetky rany, ktoré krvácajú a jazvy, ktoré zostali. Bez toho, aby ťa nahnevali... Dokážeš to?

Myslela som si, že na bolesť som si už zvykla. Dlhé roky sklamaní a znetvorených snov. Mohla som si už dávno zvyknúť. Nič však neznecitlivelo, ba dokonca... je ešte viac citlivejšie. A každé jedno tvoje slovo ráňa. A každý tvoj odchod bolí. A ja neviem koľko ich ešte zvládnem.

Dochádzajú mi sily a dych. Mám chuť len posledný krát vydýchnuť a vzdať to. Pustiť tvoju ruku a zmieriť sa s tým, že ty odídeš. Odhodiť nakreslený úsmev a vyplakať si dušu. Nebyť viac silná.Po prvý krát prijať prehru. Neodísť so vztýčenou hlavou, ale pokorená.

Stojím pred tebou nahá.
Po tvári mi stekajú slzy.
Priznávam prehru.
Púšťam tvoju ruku.
Pretože už viac ne...

 Vyznanie

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu