A teraz sedím,spomínam a plačem.
Sedím na posteli,pri sebe mám darčeky od priateľov na narodeniny a zisťujem,že aj denník do ktorého píšem je vlastne od nich.
Spomínam na neho,na všetky krásne chvíle,na jeho úsmev a jeho tvár,na to,že tu už nebude.
Plačem,okolo seba samé servítky a depresívna hudba.
Všetko mi ho pripomína...
-tričko,ktoré som mala aj keď sme boli na stanovačke.
-vôňa môjho šampónu na vlasoch,ktorá sa mu tak páčila.
-pesničky,ktoré sme počúvali spolu.
-mobil,na ktorý písal SMS.
Mobil,na ktorý napísal aj tú hroznú SMS-ku,na ktorú nezabudnem:,,Prepáč,nemá to zmysel.Nájdeš si lepšieho."
On,ktorý bol stále so mnou,ktorý sa ma zastal,ktorý ma chránil,ktorý ma miloval!
Áno,rozchody bolia.
Ale tento ma ničí!
Nikdy som si nemyslela,že sa dokážem na niekoho tak naviazať.
Prečo musím byť stále na všetko sama?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár